Matt Talbot / 2.máj 1856 - 7.jún 1925 /- patrón alkoholikov
Bližšie informácie o Mattovi Talbotovi v anglickom jazyku sa môžete dozvedieť TU
Životopis
Z KORHEĽA –– APOŠTOL /Mátúš Talbot/ Giacomo M. Medica
z knihy: Objavitelia prameňov, preložil a vydal Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme roku 1983
Giacomo M. Medica
Z KORHEĽA - APOŠTOL
( Mátúš Talbot )
Bola sobota roku Pána 1884. O zábradlie mosta Newcomen v Dubline sa opierala cintľavá postava človeka. Občas sa kŕčovite striasla. Jej pohľad padal na tmavú hladinu rieky Liffey, ktorej vody sa lenivo plazili k ústiu. Išlo o pokušenie preskočiť zábradlie?... Ktovie...
Keď sa toto indivíduum odtiahlo od zábradlia, zdalo sa, že sa chce hodiť do vĺn. Ale nie! Náš protagonista sa rozhodol čeliť mútnemu prúdu, ktorý ho až sem dovliekol. Mal iba dvadsaťosem rokov, ale sa už podobal vraku človeka. Pijatika ho zošpatila a – vysušila. Otočil sa proti prúdu, aby ukázal sebe a iným, že ešte niečo dokáže.
Dovolím si vám predstaviť...
O koho vlastne ide?... Zaujímali sa o neho traja vedúci odborári, pápež, ba aj istá vláda; a vzdali mu poctu dvaja prezidenti Írska.
Ráno 7. júna 1925 ho našli roztiahnutého na ulici a iba na druhý deň zistili totožnosť bezduchej mŕtvoly.
Roku 1960 v istom štáte polícia biľagovala ako podvratníka každého, kto vyslovil meno Maťo Talbot, lebo štrajkoval už roku 1913. Generálny prokurátor zakázal jeho životopis, ktorý mohol otriasť sociálnymi a politickými základmi štátu.
Vedúci írsky odborári vyhlásili, že s hrdosťou umiestňujú tabuľu na dom, kde Maťo býval, lebo ho vraj požadujú za jedného z pôvodcov ich hnutia, že vraj pozerajú na neho ako na maják, ktorý na rozbúrenom mori ukazuje robotníkom cestu do prístavu.
A skupina pútnikov z dublinskej mariánskej kongregácie bola milo prekvapená, keď počula hovoriť pápeža Pavla VI.: Čítal som životopis Matúša Talbota. Dojal ma. Je čas, aby bol vyhlásený za svätého. Urobím všetko, čo môžem. – Bolo to 11. augusta 1971. A Rím sa vyslovil: roku 1975 ho vyhlásil za ctihodného. – Ale kto bol ten Maťo Talbot?
Kartotečný lístok rodiny
Matthew (Matúš) Talbot sa narodil v Dubline 2. mája 1856. Aj vtedy bola sobota. V jeho živote bolo veľa sobôt aj pred onou aj po onej sobote 1884. Všetky akoby boli poznačené vnútornou páľavou a neuhasiteľným smädom, pravda, s rozdielom podľa toho, z ktorej strany onej soboty pri zábradlí.
Otec Charles (Karol) Talbot mal vtedy tridsaťtri rokov. Sotva ho bolo vidno, lebo bol drobnej postavy ako Zachej, ale ho bolo počuť na míle, keď sa rozzúril. Bol trochu výbušnej povahy, ale v podstate dobrý človek a spoľahlivý robotník. Pracoval v prístave, ale nie ako stály robotník. Menil zamestnávateľov, ktorí sa o neho uchádzali, lebo ho poznali. Ťažko s ním bolo vychádzať, keď si viac potiahol. A to sa mu stávalo aspoň raz týždenne, ak nie každodenne.
Matka Elizabeth Bagnallová mala niečo nad dvadsať. Nebola krásavicou, ale bola to žena jedinečná, horlivá kresťanka až do špiku, žena veľkej viery a nekrvavá mučeníčka. A ako potrebovala túto mučenícku odovzdanosť po celý život! V modlitbe nachádzala posilu, aby vytrvala, a oduševnenie, aby konala. Aj v práci aj v modlitbe bola neúnavná.
Zosobášili sa v septembri roku 1853. Za dvadsať rokov mali dvanásť detí a jedenásť zmien bydliska. Prečo? Pretože hľadali lacnejší byt a viac priestoru pre svoj dospievajúci dorast.
Prvý prišiel na svet chlapec John. Šuhaj vyrastený ako konopa, lebo ostatný boli na otcovu mieru. Narodil sa roku 1854. Povahu zdedil od matky. Bol pokojný, rozvážny, dobrácky a nepil.
Po Matúšovi sa narodil Robert roku 1858, ktorý umrel dvadsaťosemročný roku 1886. Prvou z dievčat bola Mária. Narodila sa roku 1860 a so Zuzanou, narodenou roku 1872, po Matúšovej smrti zanechala o ňom pekné a vzácne svedectvo. Z ostatných synov spomeniem len Filipa, ktorý sa narodil roku 1864. Divoké chlapčisko rado vyvádzalo kúsky pod menom <<the Man>> Talbot, čo by znamenalo <<chlap>> Talbot. Želal si, aby ho všetci len takto oslovovali.
Pri tomto letmom pohľade na rodinu vieme, ako Karolove a Alžbetine deti dedili od svojich rodičov dobré vlastnosti, ale aj ako na nich z otca prechádzalo zaťaženie z pijanstva, ktorého následky sa prejavujú aj na deťoch. Roku 1862 sa im narodili dvojičky, ktoré čoskoro umreli. Chlapci, okrem Johna, boli všetci poriadni pijani, ale pritom všetkom aj vzorní, príkladní robotníci.
Je ozaj malým tajomstvom, zázrakom, ako Karol a Alžbeta mohli uživiť svoju početnú rodinu. Aj s rodinou Talbotovcov bolo, ako je často v živote: najlepšími priateľmi chudobných sú chudobní. Alžbeta robotila ešte tvrdšie ako Karol, často ako nádenníčka. Veľa ju stálo udržať súlad v rodine, ale vždy sa vynašla a vychádzala dobre so všetkými, lebo láska živila jej trpezlivosť.
Najviac starosti robil Filip, siedme dieťa. Bol hrozne tvrdohlavý a samopašný, najmä keď bol nasiaknutý ako špongia. Lebo, počínajúc otcom, všetci synovia okrem Johna pili ako dúhy. A keď sa v takomto stave povracali domov, môžete si predstaviť divadlo, ktoré hrali. Susedia sa mali veru na čom pobaviť. Otec ich hrešil, ba aj fackal pre zlozvyk, ktorého aj on bol obeťou. Niektoré nedôslednosti sú veru do smiechu, i do plaču.
Istý starček, ktorý bol dlhé roky kostolníkom u svätej Agáty, po Matúšovej smrti povie: Ustavične sa hádali. Každú sobotu, keď si viac upili, ich dom sa premenil na zápasište. – Takto vyzerala domácnosť, v ktorej Maťo rástol až do mužského veku. Kto má živú predstavivosť, domyslí si ostatné.
Chlapec chodil poza školu
Škôl bolo málo a dochádzka bola nepovinná. A ešte niečo. Aby deti nenavštevovali ,,úradný,, program, protiírsky a protikatolícky, rodičia sa sami postarali, aby ta ich deti nešli. Pre chudobnmých žiakov školský bratia (Christian Brothers) pripravovali osobytné kurzy. V takýchto podmienkach aj náš Matúš (obyčajne ho volali Maťom) túlal sa až do jedenásteho roku, voľný ako vták. Konečne školský bratia otvorili 6. mája 1867 školu pre pätnásť chlapcov, do ktorej prijali aj Maťa a jeho brata Johna. Naučili sa čítať a písať, ovoňal gramatiku a matematiku, dochádzal na vyučovanie náboženstva a pripravil sa prvé sväté prijímanie.
Žiaci dostávali čítanku, ktorá im poskytovala state z Písma svätého, životopisy niektorých svätých, niektoré vedecké a zdravotné poznatky, výchovné rozprávky, trochu zemepisu a niektoré iné zaujímavosti.
Len čo začal navštevovať túto skromnú školu, naučil sa naspamäť prvú báseň. Bola o Panne Márii, lebo bol práve mesiac máj. V slovenčine by znela asi takto:
Láskavá Matka, slabo sa mi darí
viac ťa milovať.
Ja som slabá stvora.
No na cestu mi seješ božské dary,
jak Tvorca rozsial piesok na breh mora.
Hoc chudobu a skľučujúce chvíle
preženie život ponad moju hlavu,
ktovie, či práve tieto horké byle
raz premeníš pre mňa na oslavu...
Báseň dostala melódiu a stala sa obľúbenou piesňou náboženských spolkov v Dubline. Podľa dávneho zvyku na poludnie sa chlapci schádzali do školy po celý mesiac máj spievať mariánske piesne. Priatelia spomínajú, že Maťo mal pekný a plný hlas, hoci bol taký drobný, že mu dávali najviac deväť rokov. Spieval nadšene a celou svojou bytosťou, lebo mamička ho naučila vrúcne milovať Pannu Máriu.
Ale ostatné ho vôbec nezaujímalo. Mladý snaživý učiteľ pripísal k jeho menu v triednej knihe <<A Mitcher>>, čo znamená toľko ako <<tulák>>, lebo chodieval poza školu. Túžba po niekdajšej voľnosti ho ťahala ne zlé chodníky.
Pod feruľov alkoholu
Za oných čias chlapci chodievali pracovať už v dvanástom roku, ba aj skôr. Talbotovci striedavo slúžili za skromnú odmenu ako poslíkovia a listári. Tak to bolo aj s Maťom. Vyrástol v dosť chudobnej štvrti, v ktorej ovzdušie kalila aj veľká kasáreň. Situácia bola nepokojná politicky aj sociálne. Koncom roku 1868, neskúsený a nevyvinutý dvanásťročiak, začal svoju robotnícku <<kariéru>>.
Neuveriteľné! Otec mu našiel robotu vo vinárni, kde popri víne sa čapovalo aj pivo. Robotníci, čo navštevovali putiku, dobrosrdečne ponúkli glg aj chlapcovi, ktorý ich obsluhoval. A tak v Maťovi zosilnievala túžba po pijatike. Otec ho chcel odvrátiť od tohto zlozvyku, a keďže nenašiel presvedčivé dôvody, používal ruky. Maťo prijímal výprasky a píjaval ďalej. Istý bývalý zamestnanec z oných čias si spomína: O Maťovi by som nemohol povedať nič chválitebného z jeho prvého zamestnania.
Otec pracoval na colnici a tam našiel zamestnanie aj pre syna. Maťo na svoje zadosťučinenie zistil, že tu mu je ešte ľahšie dostať sa k pijatike. A snažil sa to využiť. Ako šestnásťročný už bol chronickým alkoholikom, ktorý si nedal odtrhnúť pohár od úst. Nezaujímali ho slávnosti, sprievody, tance, karty. Jeho milenkou bola fľaša.
Ako osemnásťročný si rozmyslel, že nechce cudzopasiť na otcových mozoľoch, a začal nádenníčiť samostatne. Za pol hodiny vykonal viac ako iní za hodinu. Skupinár ho obyčajne určil na také miesto, kde by udával pracovné tempo aj iným. Ale ako rástol vo veku, tak rástol aj vo svojom zlozvyku.
Matke odovzdával iba čiastočku z výplaty a ostatné prepil. Ba sa aj zadlžil. Niekedy založil aj svoje topánky a košeľu, aby mal za čo piť. Raz dokonca ukradol žobrákovi husle, aby si za ne kúpil pálenku.
Jeho sestry však úprimne svedčia, že Maťo aj v onom období mal dobré stránky. O jeho mravnosti nebolo pochyby, mal zmysel pre dôstojnosť a spravodlivosť a jeho slovník bol čistý. Voči matke a sestrám bol jemný a láskavý, v rodinnom kruhu nevyvolával nepríjemnosti, ale pohárik a spoločnosť, tie boli silnejšie ako on.
Pomaly si navykol nadávať a kliať, prestal pristupovať k sviatostiam, ale nevynechal nedeľnú a sviatočnú omšu, hoci si večer líhal opitý. Neskôr sa sám priznal sestre Zuzanke, že nikdy neprestal uctievať Pannu Máriu, aj keď svojským spôsobom, a že často sa modlieval Zdravas.
Priatelia si na neho spomínajú: Maťo myslel iba na jedno: na pijatiku. Za pohár pálenky bol schopný akejkoľvek obete. – Tak sa opíjal od mladíckeho veku až do dvadsiateho ôsmeho roku. O iné sa nestaral. Bol verným otrokom svojho tyrana alkoholu.
Po rokoch sa smutne vyznáva: Trýznil som srdce mamičke. – To ho najviac bolelo. Ale matkyna láska bola silnejšia ako synova neresť. Matka pevne verila v účinnosť modlitby a ako svätá Monika moderných čias modlila sa za svojho blúdiaceho syna, pričom mala vieru schopnú prenášať vrchy. Nechcela počuť ani veriť, čo si ľudia nevyhnutne povrávali v domácom dialekte: Úbohý Maťo, ten sa vrhá priamo čertovi do náručia! – Ona mu zatarasovala cestu ružencami. A zátarasy boli vždy hustejšie.
Zaťal veslom proti prúdu
Jednu sobotu roku 1884 predpoludním prekutal si všetky vrecká, ale nenašiel ani fuka, lebo celý týždeň bol bez roboty. Vyšiel pred dom a vyzývavo čakal, že ho niekto pozve. Oslovoval priateľov, čo sa vracali k obedu. Obľúbená krčma bola iba cez cestu, a tak ho vábila...
No nikto sa pri ňom nezastavil. Ba niektorí si z neho hrubo utiahli. To ho zranilo. Výsmech ho bolel viac ako odmietnutie. Bol to pre neho silný šok. Zronený sa pritackal k zábradliu mosta a zahľadel sa do mútnej a tmavej rieky. Triasol sa na celom tele. Úbohá vycivená postava s vpadnutými plecami.
Také niečo nečakal. Cítil sa, akoby sa v ňom všetko trhalo... A čo ďalej? Pred pobúrenou fantáziou mu defilovalo šestnásť stratených rokov. Čo sa vlastne dialo?... Hlásila sa v ňom hanba za to, čím sa prv chvastal. Pocítil odpor voči svojmu korheľskému ja a inštiktívne sa odpútal od vlastnej postavy, ktorá sa raz objavila a raz zmizla vo vlnách rieky. Aj on sa skrúcal ako jeho obraz. Konečne sa odlepil od zábradlia a namieril domov.
Rysy tváre sa menili od zronenosti k rozhodnosti. Vnútri sa kryštalizoval revolučný plán, ktorý ho oduševňoval a sa ho zmocňoval. Treba sa vymaniť z čiernej minulosti. Ukáže tým svojim priateľom, či Maťo Talbot je taký naozaj slaboch, že by sa nevedel vytrhnúť z otrockých pút. Cítil, že si ešte vie rozkázať. Cítil, že má v žilách krv, a nie srvátku. Oni to uvidia. Postačí mu silné predsavzatie?... A či má urobiť slávnostný sľub?...
Najviac ho prekvapila a začudovala matka, keď sa Maťo vrátil domov – triezvy. Dvadsaťštyriročná sestra Mária hovorí: Keď môj brat vošiel do izby triezvy, matka mu pošuškala: Maťo, už si tu, a neopil si sa? – Milo jej odvetil: Nie, mamička. – Po obede ostal doma, čo nebolo jeho zvykom, a potom sa prihovoril matke: Idem urobiť sľub, že už nebudem piť! – Matka sa usmiala a doložila: Choď v mene Božom! – A keď prekročil prah, zablahoželala mu: Nech ťa Boh posilní, aby si vytrval, syn môj!
Záväzok voči Bohu
Pobral sa k pátrovi Keanteovi, ktorý vyučoval v dublinskom seminári, zvanom Clonliffe College. Vyspovedal sa a poprosil ho, aby prijal jeho sľub. Keane mu poradil, aby sa zaviazal iba na tri mesiace ako na skúšku. Maťo súhlasil a kňaz prijal jeho sľub. Na druhý deň bola nedeľa a Maťo šiel na omšu. Po niekoľkých rokoch pristúpil k stolu Pána. Jeho modlitby po prijímaní boli nabité túžbou neuraziť viac Pána Boha a s jeho pomocou začať nový život.
Táraniny!... Pomyslia si iní, a Maťo cítil v srdci ich posmešky. A čo na to povie jeho smäd, jeho hrdlo? Ako sa zachovajú?...
No v pondelok ráno bol na omši o piatej, aby o šiestej mohol nastúpiť do roboty ako obyčajne. A takto pokračoval. Po práci zašiel do nejakého odľahlého kostola, aby sa vyhol kamarátom, a modlitbu prerušil, až keď bolo treba vrátiť sa domov na odpočinok.
Jeho sestra Zuzana, ktorá vtedy mala dvanásť rokov, spomína: Po sľube Maťo bol hneď iným človekom. Viac sme ho nepočuli hrešiť a nadávať. Jeho spolurobotníci sa nevedeli prenačudovať, keď počuli o jeho sľube, a ešte viac, keď videli jeho vytrvalosť.
A Mária sa vyslovila, že Maťo dva-tri razy šiel po nedeliach s priateľmi do krčmy, ale sa zdržal liehovín. Sprvoti ho to stálo veľa a vraj sám povedal matke, že po troch mesiacoch sa vrátil k pijatike. – Ale jej ružence nepovolili.
Páter Frederik Wiliam Faber napísal: Každá konverzia – a denne je ich na tisíce – je dielom Božieho umenia, jediným svojho druhu, opravdivým vrcholným výtvorom. Nech prebieha akokoľvek, v každom prípadez hriechu padne závoj a človek sa od tohto nemilého zjavu odvráti s hanbou, s odporom, s poníženosťou. Jeho pohľad sa povznesie k ukrižovanému Vykupiteľovi. Strach ustúpi pred nádejou, ktorá otvára srdce. Viera mu hovorí, že Boh prijíma jeho rozhodnutie, a človek miluje. Akoby nemiloval toho, ktorý láskavo prijíma jeho skromné rozhodnutie?... Pocítil na sebe blažený dotyk neviditeľnej, všemohúcej, presvätej ruky. Človek urobil iba krôčik, a umelecké dielo – obrátenie – je hotové. Medzi anjelmi v nebi panuje radostné vzrušenie. Boh sa k nemu skláňa s láskou a nevýslovnou nehou...
Zdá sa, že tieto slová, napísané pred mnohými rokmi, vystihujú Maťovo obrátenie, ktoré sa odohralo v onú sobotu 1884. Vždy si na ňu živo spomínal, ako aj na ružence matky, ktorá sa spojila s Pannou Máriou, aby mu spoločne vrátili život, opravdivý život. A bola to prvdepodobne májová sobota, lebo v júni páter Keane bol už na inom pôsobisku.
Boj na bodáky
Posmešky sa od neho odrážali ako gumová lopta od steny a čoskoro sa premenili na obdiv. Nepriateľa nosil v sebe: zakorenený zlozvyk. Boj bol tvrdý. Často ho zachvátila neskrotná túžba po pití, dotierali na neho spomienky na kamarátov z mokrej štvrti. Vŕtala v ňom neznesiteľná trýzeň. Zúfalo utekal na druhý kraj Dublina, vkľzol sa do tichého kostola, hodil sa na kolená pred Ukrižovaným, modlil sa a vzdychal: Ó, Mária, moja dobrá matka...
Zápas sa odohrával vnútri: jeho trýznivý smäd bol dozvukom šestnásťročnej krutovlády vína a ležiaka, ktorej sa podrobil bez odporu. Pritom sa každý večer vracal pred svätostánok, ktorého Obyvateľ bol nemým pozorovateľom jeho vyčerpávajúcej agónie. Niekedy sa mu zdalo, že Ukrižovaný mu šepká: Aj ja mám smäd! – Čo to mohlo byť?... Súcit?... Povzbudenie?...
Tu nejde o výplody fantázie, ale o fakty, o ktorých sa preriekol alebo s ktorými sa zdôveril najbližším osobám, najme matke.
Maťo sa snažil svojou konverziou <<nakaziť>> aj iných. Pokúsil sa s bratmi, ale nepochodil. Potom sa obrátil na priateľov. Aspoň jeden prípad.
Pat Doyle, jeho verný kamarát z mokrej štvrti, po niekoľkých rokoch vrátil sa do Dublina. Hneď hľadal Maťa. Nechajme jeho rozprávať. Keď som ho nenašiel v krčmách, kam sme chodievali, vypytoval som sa toho i onoho. Každý mi odvetil: Ach Maťo? To už nie je on! Celkom sa premenil! – Predvečer nášho stretnutia som sa poškriepil s istým zametačom a položil som ho na lopatky, hoci bol dva razy silnejší odo mňa. Tuhľa naďabím na Maťa, ktorý z mosta doprosta mi povie:
– Teda znovu sa púšťaš do toho?
– Do čoho?
– Do škriepok!
– A prečo by nie?
– Ale, Pat, nechaj to! Nerob to!
Medzitým sme sa ocitli pred akousi krčmou, a hneď som srdečne pozval Maťa.
– Nie, Pat! Ty len choď, vypi si, a potom pôjdeš so mnou!
– Kam pôjdeme?
– Choď, vypi si a vráť sa!
Myslel som, že nechce vojsť do krčmy, lebo má tam dlhy. Počkal ma. Nepýtal som sa, kam ma vedie, a začal som mu rozprávať zážitky z Maya, kde som sa dlhšie zdržal. Zrazu som zbadal, že sme pred akýmsi kostolom. Pred vchodom sa prechádzal kňaz a modlil sa breviár. Maťo mu povedal: Pochúťka pre vás, otče! Priviedol som ho, aby ste prijali – jeho sľub. – Prv než by som sa bol zmohol na slovo, už som aj kľačal, vyspovedal sa a tak chytro som odpálil, že aj klobúk som zabudol na trávniku pred kostolom...
Ktosi sa však cítil obratý o korisť a ťažko znášal porážku, ktorú mu pripravila tá <<abstinentská zaťatosť>>. A Maťo s hrôzou skúsil na sebe jeho hnev. Jedno nedeľné ráno bol na omši v kostole svätého Františka Xavérského na Gardiner Street, a tu začul drsný hlas, ktorý sa pohŕdavo vysmieval z jeho – vraj – zbytočných námah. Keď malo byť prijímanie, vstal, aby pristúpil k stolu Pána, ale akási tajomná sila ho nepustila vpred. Zhrozil sa a vyšiel z kostola. Pobral sa do druhého, do tretieho kostola, ale zažil to isté.
Maťo sa však nevzdal, nekapituloval. Vrátil sa do kostola svätého Františka Xavérskeho na omšu, ktorá sa začínala o tri štvrte na desať. Už na prahu sa hodil na kolená a volal: Pane, naozaj sa už nechcem vrátiť na staré chodníky! – Vošiel. Predstavil sa pred oltárom Panny Márie. Odtiaľ sledoval svätú omšu, a neprekonateľná zábrana sa rozplynula ako hmla. Prijal sviatostného Pána Ježiša. Myseľ mu ožiarilo svetlo milosti a srdce mu naplnila radosť, akú málokedy okúsil. Ako bude odteraz milovať Pannu Máriu za tento zážitok...
Beh hore úzkou cestou
<<To už nie je on!>> – Hej, toto chcel a o toto sa snažil. Ale predsa bol to stále niekdajší Maťo, človiečik samý nerv a dosť prchkej povahy. Často sa rozkričal ako jeho otec, ale pracoval húževnato ako jeho matka.
Jeho školské vzdelanie bolo skrovné a povrchné. Pracoval na stavbách ako obyčajný nádenník. Začal však stavať aj na vlastnú päsť. Išlo o novú stavbu, ktorú žiarlivo zatajoval pred svetom; rástla na výšine a viedla k nej strmá a úzka cestička. No náš nádenník sa vyznal v svojej robote. Vždy s väčším nákladom bežal hore ako nejaký ekvilibrista a pracoval sám, pravda, pod vedením skúsených duchovných palierov.
Maťo nepredvídal, ako vysoko vytiahne múry svojej duchovnej novostavby. Netušil jej veľkosť a krásu, ktorá nadchla a dojala takého Pavla VI., ba udivila celý svet. Ale on nehľadal obdiv. Dbal na iné. Usiloval sa uspokojiť Ježiša a Máriu, a preto bol dobrým a vytrvalým robotníkom. Pri svojom vonkajšom zamestnaní potreboval čas aj pre svoju vnútornú stavbu. S časom priam žgrlošil. Stále činný snažil sa ťažiť z každej minúty.
Skadial čerpal toľkú silu, toľkú odolnosť a toľkú vytrvalosť, bolo tajomstvom pre každého, kto ho nesledoval z kroka na krok, kto ho nepozoroval v kostole alebo v samote jeho izbičky.
Že <<celkom sa premenil>>, to si mohol všimnúť každý. My ho chceme sledovať zblízka pri jeho namáhavom výstupe úzkou a strmou cestou a pri jeho mravčej stavbárskej robote. Na cestu a na prácu má pred sebou ešte štyridsať rokov. Kráča a pracuje so zrýchleným tempom, ktoré sa zastaví, keď Maťo padne na hranici medzi časom a večnom. Ale vtedy už bolo všetko <<dokonané>>, stavba bola dokončená.
Prismelý projektant
Z prvých rokov po Maťovom obrátení je málo správ, lebo nepúšťal do verejnosti smelý plán na svoju duchovnú výstavbu. Ale môžeme si ho ľahko predstaviť, keď si všimneme, aký stavebný materiál hromadil a ako s ním narábal, aby na hlbokých základoch postavil svoj duchovný chrám zasvätený Pánu Ježišovi a Panne Márii.
Určite nepoužíval tehly a železobetón, ale tvrdú prácu a ustavičnú modlitbu, odriekanie a pokánie, duchovné čítanie, nežnú dobročinnosť a radostne pozornú bratskosť. Súdržnosť týmto zložkám dodávala horúca láska, akej sú schopné iba Bohu úplne zasvätené osoby. Takto zo dňa na deň rástla duchovná svätyňa Matúša Talbota.
Všetci jeho priatelia si mysleli, že táto zmena je iba epizódkou v jeho živote, že jeho nadšenie je iba chvíľkovým vzplanutím. Neopitý Matúš nezodpovedal ich predstavám, odlišný Maťo ich uvádzal do úžasu, ktorý sa stupňoval s postupom času. Museli si uvedomiť, že Maťo berie svoj sľub smrteľne vážne. Vnútorná premena však unikala ich pozorovaniu, ako aj obrovské úsilie, ktoré na ňu vynakladal, úsilie, ktoré hraničilo s mučeníctvom. Mučenícke nadšenie ho obklopovalo a prenikalo.
Milosť Božia ani po konverzii nepremenila jeho náturu. Nerobieva to, lebo to nie je potrebné. Ale premenila jeho vôľu, ktorá zapálená láskou k Ježišovi a k Márii zošľachťovala jeho osobnosť, aby sa čím viac podobal Ježišovi.
V práci ho mali za <<najlepšieho robotníka v Dubline>>, a nemal by ním byť aj pre Pána Boha, ktorý sa ho láskavo ujal? Skupinár ho dával za príklad spolurobotníkom, a Pán Boh by ho nemal postaviť za vzor záhalčivému ľudstvu?
Čo sa odohrávalo v skromnom a málovravnom Maťovi, dozvedáme sa iba nepriamo z diela, ktoré milosť Božia a dobrá vôľa vytvorili z tejto suroviny. Svätí sa nerodia zo života matky, ale z veľkej a svätej idey, z veľkej lásky. A tu objavíme opravdivého a celého Matúša Talbota.
Ráno nového života
V novom Maťovom živote nenachádzame veľké gestá – povedal by som dobrodružstvá – mnohých svätcov a svätíc. Jeho život plynie pravidelne, ba jednotvárne. Ale čo chcete? Ide o jednoduchého robotníka. Preto si ho všimneme na jednotlivých úsekoch jeho duchovnej práce a časový postup v jeho vývoji zachováme iba dva razy: ráno a večer jeho života po konverzii.
Pozorovať Maťa za rána jeho života má výhodu v tom, že objavíme hlavné body jeho plánu, ktorý bude plniť neúnavne a so vzrastajúcou horlivosťou. A hľadiac na neho, keď mu tvorí pozadie zapadajúce slnko jeho života, uzrieme celú jeho duchovnú postavu a zreteľné obrysy svätyne, ktorú s vášnivou oddanosťou budoval štyridsať rokov. To nie je hocijaká robota!
Podotýkam, že údaje vyplňujú obdobie medzi spomenutým ránom a večerom vo vyhranene náboženskom rámci: od soboty a nedele obrátenia, ktoré sú štartovacou dráhou jeho životného štyridsaťročného letu, až po Trojičnú nedeľu a po slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, keď jeho telesnú schránku uložia do zeme ako nádejné semeno.
Roku 1884 Maťo už mal stále zamestnanie a pracovitosť mu bola spoľahlivejším stavebným materiálom ako tehly, ktoré hodiny a hodiny nepretržite dodával murárom. Právom mu patrí prímeno <<robotník>> v tom najširšom a najplnšom význame. To isté vypätie svalov, tá istá odolnosť a húževnatosť ako hybná sila prešli z murárčiny na duchovné stavenisko.
Jeho deň vypľňala práca a modlitba: práca, ktorá sa menila na modlitbu, a modlitba, ktorá bola vlastne prácou na jeho duchovnej stavbe. Pat Doyle výstižne poznamenal: Maťo nič nebral naľahko. – Utajená energia, ktorá ním prebiehala, a neskrotná vôľa, ktorá ho poháňala, kedysi ho nutkali odovzdať sa fľaši; teraz tie isté sily ho pohýňali odovzdať sa úplne Pánu Bohu. Jeho smäd našiel iný zdroj utíšenia a zadosťučinenia.
Ranná omša o piatej bola mu východom slnka, hoci už pred ňou venoval doma aspoň dve hodiny modlitbe a rozjímaniu. Súrodenci si to dobre všimli. Mária, jeho sestra, povedala, že najviac ho videla na kolenách, či už sa modlil, alebo čítal, alebo požíval svoj skromný pokrm. Často sa postieval a spával na zbitých doskách.
Sobotu popoludní a v nedeľu videli ho kľačať pred oltárom. Bol vyrovnaný a nehybný ako vojak na čestnej stráži. Tam držal na uzde aj svoju túžbu po pijatike, ktorá ho neodbytne pokúšala. Jeho modlitba šľahala zo srdca ako tráviaci plameň zo sopky, ale istého večera boj bol priam zúfalý. Sám sa priznal Bobovi Lairdovi, prečo odvtedy nenosil pri sebe peniaze:
Nedlho po mojom obrátení šiel som popred Bar Bushe a napadlo ma silné pokušenie zrušiť sľub. Dva-tri razy prešiel som popred bar. Ruky vo vačku. Ohmatával som peniaze. A vnútri – šialená túžba po pití. Neodolal som, a som vošiel. Nikto ma nepoznal, ale ani nikto si ma nepovšimol. Čakal som dosť dlho, ale nijaká obsluha. Nikto sa nezaujímal, čo si prajem. Zmizol som a hľadal som najbližší kostol. Ostal som v ňom, dokiaľ nezatvárali bránu. Tam som si zaumienil nebrať so sebou – peniaze.
Jeho dôverníčkou bola jeho matka. Jej vyskúšaná viera a nádej bola mu oporou. Od matky sa naučil dôverovať v Ježiša a v Máriu. Tak prešli tri mesiace prvého záväzku v znamení boja, ktorý sa v ňom niekedy rozzúril do nevydržania. Ale z Ježiša a z Márie mu žiarila víťazná nádej. Obnovil svoj sľub na šesť mesiacov, potom na jeden rok a konečne na doživotie.
Radostné pokánie
Ešte roku 1884 našiel si jednomiestnu izbu v susedstve vydatej sestry Márie, ktorá mu varievala a upratúvala, pričom musela prekladať hrubú dosku opretú o stenu a akýsi peň. Všimla si ich aj Zuzana pri jednej návšteve a pýtala sa brata, načo sú mu tie haraburdy. Zasmial sa a odpvedal: Tvoria výzdobu. – No istého rána Mária pri upratovaní našla dosku na posteli pod plachtou a peň na mieste podušky. Takto Maťo spával.
Zariadenie bolo ozaj chudobné: železná posteľ, stolička, kríž a pár obrazov. Odieval sa veľmi skromne, ale šaty boli vždy čisté. Zimník nikdy nenosieval.
Usiloval sa podobať Ježišovi, a preto sa odpútal od všetkého, čo by mu v tom prekážalo. Zriekol sa alkoholu, ktorý ho bezohľadne priťahoval. Ale to nestačilo. Prestal aj fajčiť. Istému priateľovi sa zdôveril, že prvé mesiace po obrátení boli pre neho mučiarňou. Ešte viac než víno a pivo mu chýbali cigarety. Ale Maťo nepovolil. Je to priam zázrak u alkoholika, ktorý za šestnásť rokov si nevedel odtrhnúť od úst dvoch silných príživníkov: fľašu a cigaretu.
Maťova povaha nepoznala dvojakosť a váhavosť: všetkému, čo konal, oddával sa celý. Ako sa kedysi celý venoval pijatike a robote, tak neskôr – z lásky k Ježišovi a Márii – sa celý venoval modlitbe, pokániu, duchovnému čítaniu a činorodej láske. Priatelia, čo ho dobre poznali, takto sa o ňom vyslovili: Maťo nič nerobil z dlhej chvíle a bez záujmu.
Je dôležité pochopiť jeho povahu a uhádnuť správnu mieru jeho ľudskej únosnosti, ak nás nemá zarážať pravidelný a ubíjajúci rytmus, ktorému sa podrobil v novom živote a ktorý radostne a vytrvalo zachovával po celých štyridsať rokov.
Pravda, jeho povolanie bolo mimoriadne, osobitná Božia inšpirácia, ktorú podroboval kontrole skúsených duchovných vodcov, a preto nikto nemôže nad ním pokrútiť hlavou ako nad nejakým čudákom. Maťo bol psychicky veľmi vyrovnaný a Boh ho sprevádzal svojou výnimočnou milosťou. Čitateľ si vari pomyslí, že je nemožné ho napodobňovať. A to sa od nás ani nežiada. Boh nechce, aby sme <<kopírovali>> svätých, ich životný štýl a ich kajúce skutky. Ľudia sa totiž líšia medzi sebou a nežijú v jednakých podmienkach a nemajú jednaké poslanie a predpoklady.
Maťo sa zaraďuje do zástupu veľkých írskych svätcov, ktorým asketika rozplameňovala ducha a krotila telo, a to v ovzduší prekypujúcej kresťanskej radosti.
Výzvou a hýbadlom nasledovať ho je úprimný záujem o svätosť, poháňaný dobrou vôľou a posilňovaný milosťou milujúceho a milovaného Boha. Často sa ocitneme akoby pred odpudzujúcim tŕnistým plotom, a nehľadíme do záhrady, ktorú plot chráni a bráni. Za prekvapujúcimi a azda prehnanými prejavmi Maťovej kajúcnosti načim vidieť lásku k Bohu a k blížnemu, ktorá ho prenikala.
Nepestoval sebazaprenie pre sebazaprenie, ale ako prejav čohosi vyššieho. Mal pred očami Ježiša, ktorý tak miloval Otca a bratov, že z lásky k nim sa obetoval na kríži, ale nemiloval trpký kalich, pred ktorým sa zhrozila jeho ľudská prirodzenosť. Vypil ho iba z lásky, ktorá je silnejšia než akýkoľvek pocit odporu. Takto chcel postupovať aj Maťo.
Bol nenapreviteľným pijanom? Teraz chce plným dúškom požívať všetko, čo ho <<opája Bohom>>. Raz telo zotročilo jeho ducha? Teraz Maťo krotí svoje telo, aby poslúchalo ducha. Konečne jeho telesné pokánie nebolo až také tvrdé, keď mohol s nezmenšenou výkonnosťou pracovať až do svojich posledných rokov.
Dobrá nálada a prívetivosť
Zmienil som sa o jeho vnútornej <<záhrade>>. Aj kto nemohol do nej priamo nazrieť, cítil jej príjemnú vôňu. Jedna Maťova neter hovorí, že ujo bol vždy dobrej nálady, a večermi ho bolo často počuť, ako si spieval v izbe. Vyhlásila, že vychádzal dobre s každým, najmä s nájomníkmi pavilónu, ktorých veselo pozdravoval: Boh vás žehnaj, Pán Boh buď s vami!..., a podobne.
Maťo bol muž otvorený a priamy, u ktorého lož nemala miesta. Bol vždy šťastný a spokojný. Aj jeho sebazaprenia sprevádzala veselosť. Hoci málo jedával, výzor jeho tváre bol pekný a všetkým príjemný.
Tá istá neter tvrdí, že za slobodna ho často navštevovala, a vždy bol voči nej veľmi láskavý. Nikdy ho nevidela zamračeného. Rád si žartoval, hoci v pravom čase vedel byť aj prísny. Neter pokračuje: raz som si od neho vypožičala trochu peňazí, ale som mu ich nevrátila hneď po prvej výplate, ako som mu prisľúbila. Po druhej výplate som sa s ním stretla a dlžobu vyrovnala. Prijal peniaze a hneď mi ich vrátil so slovami: Pozri sa! Toto si sľúbila vrátiť. Ale ponechaj si ich – doložil s úsmevom – sú tvoje! No nezabúdaj, že sľuby treba dodržať! A pozor: nezadlžuj sa! – Nezaprel svoje stanovisko.
Bol vždy ponížený a srdečný. Vedel sa chutne zasmiať pri žartoch a vtipoch. Úprimne a priamo vedel povedať iným, čo o nich myslí, a keď mu niekedy vybehlo tvrdšie slovo, láskavo odprosil, lebo nechcel nikoho uraziť.
Pravdepodobne roku 1909 zmenil zamestnávateľa a prešiel k Martinovcom, ktorí obchodovali stavebným materiálom. Urobil tento krok, lebo u nich sa práca začínala o ôsmej – a nie o šiestej – a mal viac času na omšu a na pobožnosti v kostole. Daniel Manning poznal Maťa od 1904 do 1925, lebo s rodinou býval na pozemku firmy práve pri vchode pre vozidlá, a môže hodnoverne o ňom povedať, že bol veľmi obľúbený u robotníkov, že si ho vysoko vážili pre jeho pracovitosť, dobrú náladu, jemnosť v spôsoboch a nie naposledy pre jeho – svätosť. A je to veľa z úst jednoduchých, ba niekedy aj drsných robotníkov.
Manning ďalej hovorí, že Maťo bol veľmi presný a on ráno otváral podnik. Bol sympatický a úslužný. Rád brával jeho dcérku Terezku na prechádzku po pozemku firmy, čo sa jej oteckovi veľmi páčilo, aj to, že ju učil niektoré modlitby a ju povzbudzoval, aby bola dobrá ako svätá Terezka.
Jeho spoluzamestnanec Paddy Laird spomína, že Maťo sa vracal domov z roboty najradšej so svojimi kolegami. Sprevádzal ich až k ich dverám, no cestou ich vedel nenútene pozvať do nejakého kostola na krátku modlitbu. Príjemne ich zabával a neraz aj rozosmial. Zaujímal sa o ich problémy a mal porozumenie pre ich športové vášne. Samozrejme, že takého spoločníka mali radi a jeho prítomnosť ich obšťastňovala.
Nebolo od neho počuť neslušné slovo, ale rád používal miestny dialekt pospolitého ľudu. Raz počul frázu <<ale daj sa vypchať>> a veľmi sa mu zapáčila, preto ju často a žartovne použil aj na pracovisku, ak ho niekto obťažoval v práci. Neprístrojné reči ho mrzeli a vedel zakročiť taktne a rozhodne, takže si získal rešpekt u kolegov pre svoju statočnosť a priamosť. Vďačne ho počúvali, keď im niečo povedal o Bohu.
Zasvätil sa Bohu
Jeho neter po sestre Márii rozprávala, ako sa rozplynul návrh na zásnuby, ktoré mu istá dievčina ponúkla čoskoro po jeho obrátení. Ona sa prvá rozhodla na tento krok, lebo ju priam očarili jeho pekné vlastnosti, jeho skromnosť a láskavosť. Svoju ponuku podoprela uistením, že má dosť prostriedkov na zriadenie domácnosti, a presvedčením, že po jeho boku bude šťastná. Maťo ju zdvorilo poprosil, aby trochu počkala na odpoveď, lebo si vraj chce najprv vykonať deviatnik k Panne Márii, aby mu vyprosila svetlo zhora. Po deviatniku jej odpovedal, že cíti v sebe hlas, ktorý mu radí neženiť sa. Istému dôvernému priateľovi prezradil, že toto vnuknutie mu prišlo od Panny Márie. Veď si už prv vyvolil svoje veľké lásky.
Vtedy už prekročil tridsiatku a dopracoval sa k citovej rovnováhe, ktorá bola nad jeho vek, najmä ak máme na zreteli jeho slabú odolnosť voči zvodom fľaše. Aj iným uchádzačkám dal košom, lebo pokladal za nemožné spojiť manželstvo so životným štýlom, aký si vybral.
Spomenutý deviatnik svedčí, že Maťo sa zásadne nezriekal manželstva, ale že vo všetkom uprednostňoval vôľu Božiu. Preto pred vážnym životným krokom sa utiekal k modlitbe. Jeho obrátenie bolo dôsledné a hlboké.
Rozhodol sa vstúpiť do Tretieho rádu svätého Františka. Ako jeho člen prijal dňa 18. októbra 1891 meno Jozef František. Podobne sa zapísal aj do družiny Panny Márie Nepoškvrnenej a snažil sa do nej dostať aj iných, najmä, neposedníkov.
Pre mariánsku kongregáciu na Gardiner Street mával prednášky istý jezuita, ktorý elektrizoval poslucháčstvo, keď hovoril o problémoch viery, o dávnych náboženských tradíciách Írska a o zdravom vlastenectve. Maťo bol ním nadšený a často hovorieval kamarátovi v robote: Bol si včera večer na Gardiner Street? Páter Tom Murphy bol veľkolepý. Jeho slová by aj teba nadchli. – Vo vhodnej chvíli sa kdekomu prihovoril: Dnes večer mal by si prísť na Gardiner Street. Počul by si pátra Toma hovoriť o veciach, ktoré stoja za to.
Patril aj do iných bratstiev a dôsledne plnil svoje záväzky až do konca života. A nie div, lebo jeho život bol pravidelný a zároveň aj pestrý: pravidelný čo do vonkajších úkonov a pestrý, obdivuhodne pestrý, čo do vnútorných zážitkov, ktoré rozširovali a osvecovali jeho duchovný obzor.
Neúnavný a vnímavý čitateľ
Niekto vari povie: Toto môžeš rozprávať svojej babičke! – Veci sa však majú takto, a skutočnosť nemožno prekrúcať. Na polici nechal po sebe aspoň sto diel, malých i veľkých, ba aj viaczväzkových. Okrem toho si vypožičiaval knihy od duchovného otca a od osôb, ktoré mali rozhľad v knižnej produkcii.
Životopisci na viacerých miestach uvádzajú zoznam jeho literatúry. Ja iba podotknem, že študoval metódu, aby vedel čítať s úžitkom. Často prosil o pomoc Ducha Svätého a Pannu Máriu, aby chápal aj ťažšie veci, a priznáva, že tá pomoc mu nikdy nechýbala. Vedeli a svedčili o tom mnohí ľudia, ktorí sa s ním radili.
Usilovne, vytrvalo a pozorne čítal Písmo sväté a takmer s nadľudskou snahou si osvojoval jeho obsah. Modlil sa, aby rozumel slovu Božiemu, ktoré sa stalo pokrmom jeho ducha. Mal viacero vydaní celej Biblie, niekoľko exemplárov Nového zákona a jeden vreckového formátu, ktorý nosieval so sebou.
Vo zvláštnej obľube mal Piatu knihu Mojžišovu (Deutoronómium), niektoré žalmy a Evanjelium podľa Matúša, teda evanjelistu, ktorého meno dostal pri krste. Na margu sa tiesnili znaky a pripomínali, čo na neho najviac zapôsobilo a čo ho najviac otváralo Božej milosti.
Prečítal veľa kníh od najlepších autorov, ktorí poučovali čitateľa o duchovnosti alebo vysvetľovali našu teológiu. Ich obsah si natoľko osvojil, že sa zdal znalcom náboženstva a duchovného života.
Svoj knižný repertoár obohatil dielami o sociológii a priemysle. Spolurobotníci sa s ním radievali o dôležitých časových otázkach a Maťo vtedy nešetril časom a námahou, lebo im chcel dať správne riešenie a vyčerpávajúce odpovede. Raz minul celú týždennú výplatu na istú knihu z New Yorku, aby pomohol vyriešiť jeden mimoriadny problém, ktorý sa týkal jeho kolegov.
Načim poznamenať, že jeho súrodenci ho vídali čítať a študovať vždy na kolenách, v postoji poníženého kajúcnika. Jeho čítanie sa menilo na modlitbu. Cítil sa žiakom v škole Ježiša Krista. Pomocou z hora, odkiaľ si vždy prosil svetlo, a snahou vlastným úsilím obohatiť si slovník a poznatky získal si z kníh myšlienkové bohatstvo, ktoré udivuje hĺbkou a rozmanitosťou.
Rád čítal životopisy svätých. Medzi svätými sa cítil doma, vo svojom ovzduší a ako včela z kvetov vedel si odniesť od každého z nich niečo pre svoju povahu, pre svoju náboženskú vrúcnosť a pre svoju apoštolskú horlivosť. Preto bol vždy láskavý a prívetivý voči každému. A stačí spomenúť jeho prchkú povahu. Koľko ho stálo, aby ju udržal na uzde!...
Nepredstihnuteľný – štrajkuje
Maťo bol vždy neúnavný v robote a po obrátení robota mala pre neho nielen ľudský a sociálny, ale aj náboženský zmysel. Najmä keď začal pracovať s drevom, spájal svoju prácu s prácou Ježiša Krista, ktorý bol <<tesár, syn tesára>> (Mk 6,3; Mt 13,55). Toto spojenie sa živilo najmä každoranným svätým prijímaním. Pracoval svedomite a v duchu bratskej spolupatričnosti. Voči spolutobotníkom prechovával a prejavoval opravdivú lásku.
Predsa po jeho smrti sa našiel ktosi, čo začal trúsiť: Maťo nedržal s robotníkmi... – Táto nezmyselná povedačka kolovala a toľko sa opakovala, že sa zachytila ako nepodvratný fakt, a nikomu nenapadlo overiť pravdu.
Ale skutočnosť bola celkom iná. Jeho spolurobotníci by si ho zaiste neboli toľko vážili a neboli by ho mali tak radi, keby v ňom neboli videli <<jedného z nich>>. Neboli by sa s ním radili o sociálnych a pracovných otázkach, keby sa nebol zaujímal o ich potreby. V beatifikačnom procese mnohí svedčili, že jeho záujem o dobro kolegov bol obdivuhodný, záujem plný porozumenia a kolegiálnosti.
Raz jeden z vedúcich podniku sa ho pýtal, či videl istého robotníka, ktorý prišiel neskoro. Maťo mu odvetil: Prosím si, aby ste sa ma viac nepýtali na také veci. – No len čo sa vedúci vzdialil, Maťo sa priblížil, kde sa skrýval onen robotník, a povedal mu: Počul si? Nachcem ťa kryť svojím cigánstvom.
Inokedy istá žena zbadala mu v taške <<socialistický katechizmus práce>>, osopila sa na neho a mu vynadala do <<socialistov>>. Ale dostala svoje. Maťo vybuchol ako sopka. Bolo to jediný raz, čo sa neopanoval. Ale žena sa presvedčila o jeho láske k robotníkom a o jeho vernosti Cirkvi, ktorá sa ich tak odhodlane zastáva.
Ďalšie dva typické prípady. Istý strážnik firmy sa rozprával s Maťom. Keď zbadal prichádzať vedúceho, chcel sa vzdialiť, aby mu nevyčítal, že sa baví s robotníkom, ktorý má pracovať. No Maťo ho zadržal: Ostaň, kde si! Je len Jeden, na ktorého pohľad treba mať ohľad. – A prstom ukázal na nebo. – Istý kolega spomenul jedného z majiteľov a nazval ho <<pánom>>. Maťo ho bezprostredne upozornil: On nie je mojím pánom, je iba mojím zamestnávateľom. Mám len jedného Pána – tamhore!
Dôsledný a verný vo všetkom a voči každému, už roku 1900 štrajkoval, lebo videl, že dôvody sú vážne, spravodlivé. Kým iní sa pomaly vracali do roboty, Maťo nešiel, lebo požiadavky robotníkov boli odmietnuté.
Istý robotník si všimol, že Maťove plecia boli šikmé a nevhodné na nosenie dreva. Ale Maťo nešetril námahou, nešetril sa. Hej, tento človek čistého svedomia sa pridal k štrajku svojich kolegov roku 1913. Urobil to z lásky k nim, z lásky k všetkým robotníkom bez ohľadu na svoj záujem. Nechcel prijať plat, ktorý si robotníci vymohli aj za ten čas, čo štrajkovali. Donútili ho k tomu fyzicky. A keď mal plat v rukách, rozdelil ho kolegom, ktorý mali manželku a deti.
Samozrejme, jeho spoluzamestnanci si nečakali od neho, aby sa zúčastňoval ioch hádok s autoritami. Rešpektovali jeho vek a jeho povahu, ktorá nemala rada násilie. Ale Maťo ten čas venoval modlitbe pred svätostánkom a pred krížom, kde sa domáhal práv pre robotníkov a opravdivej sociálnej spravodlivosti.
Veľké, pre všetkých otvorené srdce
Bol veľkým obdivovateľom svojich rodičov. Veľmi ich miloval. Aj jeho bratia a sestry cítili jeho lásku. Pred obrátením jeho príspevok do domácnosti bol nepatrný. Po obrátení snažil sa dohoniť, čo zameškal. Bol veľkodušný a štedrý nielen voči príbuzným, ale aj voči iným. A keď umreli jeho dvaja bratia Joe a Charlie, nenapraviteľní pijani, ktorí všetko premrhali, Maťo platil všetky pohrebné výdavky.
Vyplatil staré dlhy krčmárom a vrátil pôžičky priateľom. Nezabudol na úbohého žobráka, ktorému ukradol husle a speňažil ich, aby mal na pálenku. Usilovne sa na neho dopytoval a keď sa dopočul, že už umrel, dal za neho slúžiť sväté omše, pri ktorých sa vrúcne modlil za nebohého.
Roku 1899 mu umrel otec. Mal sedemdesiatpäť rokov. Maťo sa presťahoval k mamičke, ktorá bola bezprostrednou pozorovateľkou a svedkyňou hlbokej premeny svojho drahého syna, za ktorého sa modlila ako svätá Monika za svojho Augustína. Keď roku 1915 aj ona umrela, prekročiac osemdesiatku, žalostne ju oplakával ako predtým otca. No nezostal pri plači. Za nebohých príbuzných sa aj veľa modlil.
Doma bol láskavý a prívetivý. Návštevníkov prijímal vľúdne a vedel ich príjemne pobaviť a rozveseliť. Vtedy nebolo na ňom badať jeho prísne pôsty, pokánia a meditatívnosť. Vyhýbal sa každej zvláštnosti v chovaní a obliekaní. No jeho zovňajšok bol čistý a úhľadný.
Sám sa uspokojoval s málom, ale voči iným mal široké rukávy. Keď videl priateľa, ktorý si išiel kúpiť povedzme baganče, vošiel s ním a platil za neho. A to nie zriedkakedy. Keď nemal pri sebe peniaze, zaručil sa a na druhý deň vyrovnal svoju dlžobu.
Keď ra zaplatil pivo istému mládencovi, poznamenal: Pol litra nikomu nepoškodí. – Ale nikdy neplatil chronickým pijanom. Rád požičiaval aj viac šterlingov (a v oných časoch!), ale ich neprijal, keď mu ich chceli vrátiť. Delikátne odpovedal: Príďte ku mne zasa, keď budete potrebovať! – To bol jeho nenápadný spôsob pomáhať blížnemu. Raz sa objavil u firmy istý kňaz a prosil nejakú almužnu pre kláštor. Maťo práve dostal týždennú výplatu, a celú ju ponúkol kňazovi. Keď sa ju zdráhal prijať celú, Maťo mu ju jemne nanútil.
Bol veľmi štedrý k misionárom. Sám vydržiaval niektorých študentov, čo sa pripravovali na misijnú činnosť. Po čase prestal kupovať kvety aj na oltár Panny Márie a peniaze venoval na misie, ktoré mu akosi prirástli k srdcu najmä ku koncu jeho života. Táto podpora misiám zaiste bola Panne Márii milá ako najvoňavšie ruže.
Bol milý voči deťom a chlapcom. Vedel ich vychovávať. Seán Thomas O’Kelly (O’Ceallaigh), ktorý bol dva razy prezidentom Írska, spomína časy medzi rokmi 1890 a 1897, keď od ôsmeho do pätnásteho roku bol miništrantom: Vtedy som poznal Maťa Talbota a často som sa s ním zhováral. Poznal všetkých miništrantov a oslovoval nás po mene. Niekedy sa nás niečo opýtal z katechizmu a dával nám dobré rady. Niektorí si z neho občas robili žarty, ale on sa nikdy nenahneval a neurazil. Bol priateľský a vlúdny. Preto sme sa ho nebáli a často sme sa s ním púšťali do rozhovoru. Vždy bol prístupný. Mal som desať rokov. Jedného dňa ma pojal za ruku a v milom rozhovore sme obišli celý kostol. Bol to človek príjemný, prívetivý a zdvorilý. Nikdy som ho nevidel nahnevaného. Bol vždy pokojný a veselý. Aj v nasledujúcich rokoch sme sa zastavili na pár slov, keď sme sa stretli.
Miloval svoje Írsko a modlil sa za jeho slobodu. Modlil sa za jeho padlých, ktorí obetovali život pri obrane iných alebo pod rukou nepriateľa. Doma ho neraz v noci počuli opakovať ich mená počas modlitby a s pietou si zachovával ich fotografie, ktoré povystrihoval z novín.
Život z viery
Vedel sa dôverne zhovárať z Otcom, s Ježišom a Máriou a so svätými. Tento rozhovor bol pre neho ako dýchanie na horskom vzduchu, ako silný pokrm. Navštevoval viaceré kostoly. Jeho účasť na omši a na iných obradoch bola živá. Vyhýbal sa každej nápaditosti, no jeho duchovný potenciál sa niekedy prezradil navonok; hlboká duchovnosť žiarila z celej jeho osoby.
V jeho srdci sa modlitba menila na vnútorný spev, prekračovala hranicu ticha a napokon vyznievala ako hlasitý prejav. Prezident O’Kelly hovorí o ňom: Videl som ho, ako si konal pobožnosť krížovej cesty. Dlho sa modlil a niekedy, keď si nedal pozor, modlil sa nahlas. Častejšie som ho videl pri modlitbe s vystretými ramenami a s pohľadom upretým na Ukrižovaného. Povedal by som, že asi takto som si predstavoval človeka vo vytržení. Jeho vrúcnosť a sústredenosť boli mimoriadne.
Keď sa niekedy v pracovnom čase vyskytli voľné chvíle, Maťo sa utiahol s niektorými kolegami medzi štôsy a modlili sa ruženec. Maťo, pravdaže, kolenačky.
Vzrastajúca láska k Pánu Ježišovi a k Panne Márii ho inšpirovala prosiť si veľký dar modlitby, a dostal ho v plnej miere. Denne venoval modlitbe niekoľko hodín. Modlitbe <<na kolenách>> rastú krídla! Matka o ňom povedala, že vstával aj o druhej v noci a modlil sa až do odchodu na omšu. Často našiel kostol ešte zavretý. Čakal predo dvermi kolenačky aj za zlého počasia. Neviem, o koľko svätých to možno tvrdiť. No každý ma svojskú cestu k Bohu.
Vedel, kedy v ktorom kostole sa slúži svätá omša, urobil si rozvrh a v nedeľu predpoludním šiel z kostola do kostola, aby bol na viacerých omšiach, lebo na zozname mal veľa úmyslov, na ktoré obetoval svoju účasť na slávení Eucharistie. Jeho raňajky splynuli s obedom. Cez štyridsať rokov každodenne bolo vidno disciplinovanú postavu na rannej omši v kostole svätého Františka Xaverského. Bez nudy a únavy. Táto postava patrila osobe, ktorá nosila meno Matúš Talbot.
Pre Maťov postoj k Otcovi, pre jeho bezprostrednosť voči Pánu Ježišovi a Panne Márii mohli by sme ho nazvať mužom <<ponoreným>> do modlitby, kým v robote bol nezmarom, podľa u nás bežného názvoslovia <<stachanovcom>>.
Keď páter Keane vstúpil k dominikánom, Maťo sa týždenne spovedal u otca Michala Hickeya. Tak sa utvorilo medzi nimi dlhoročné priateľstvo. Aj to je mimoriadnym zjavom, lebo v každodennom živote penitenti sa akosi stránia svojich spovedníkov a duchovných vodcov. A viesť po cestách k Bohu zriedkavého človeka, akým bol Maťo, to nie je ľahká úloha. Páter Hyles Renan o tomto kňazovi píše: Vonkoncom sa podobal svätému pápežovi Piovi X. Poznal som ich oboch a vo svojom päťdesiatštyriročnom kňazskom živote som sa presvedčil, že kňaz Michal Hickey sa najviac priblížil k gigantickému svätcovi na Petrovom stolci. Jeho láskavosť, šľachetnosť, porozumenie a jeho rady v duchovnom živote prevyšovali moje očakávania.
Toto svedectvo je veľmi dôležité. V jeho svetle vidíme, že Maťo sa neriadil vlastnými nápadmi a chúťkami, že jeho skutky pokánia neboli pre neho cieľom, ale iba jedným z toľkých iných prostriedkov milovať nadovšetko Pána Ježiša, ktorému sa snažil prispôsobiť a vyhovieť jeho pozvaniu: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, nech vezme svoj kríž a nech ma nasleduje. (Mt 16,24). – V škole tohto kňaza sa Maťo naučil čítať Bibliu a príručky duchovnosti a najmä všetko premeniť na modlitbu.
Raz sa ho ktosi opýtal, či má nejaké zvláštne zážitky a skúsenosti, či sa u neho vyskytli nejaké mimoriadne zjavy. Úprimne odpovedal: Iba raz. Istej noci ma zobudil tajomný hlas a ma vyzval modliť sa za istého kolegu, ktorého som sa viac ráz márne pokúšal priviesť k Bohu. Pomodlil som sa. Spomenutý zomrel nečakane tej istej noci.
<<Moja dobrá Kráľovná>>
Už sedemdesiatročná pani Alžbeta šla k synovi Maťovi, aby pri ňom strávila svojich posledných dvanásť rokov. Bolo to posledné sťahovanie jej pohnutého života. Jej musíme ďakovať za objav najkrajších tajomstiev Maťovho vnútorného sveta.
Pozorná a bedlivá matka bola šťastná pri pohľade na svojho syna, preporodeného jej ružencami. Aj cez noc vstávala, aby ho pozorovala. Často ho našla pri modlitbe s rozpätými ramenami. Jeho rozhovory s Pannou Máriou boli dlhé. Mala dojem, že Maťo vidí Pannu Máriu, ale nikdy to nespomenul. Raz držal v ruke Máriinu sošku s Ježiškom, uprene sa na ňu díval a pred matkou pohnute povedal: Nikto nevie, akou dobrou Kráľovnou je pre mňa Matka Božia!
K prekypujúcej láske družila sa jeho hlboká mariánska úcta. Nikdy nezabúdal, že jeho obrátenie sa uskutočnilo v sobotu. Všetko čo konal z lásky k Panne Márii – modlitby, pôsty, deviatniky, slávenie jej sviatkov a skutky lásky k blížnemu – malo byť prejavom povďačnosti za ono obrátenie, za onú sobotu, ktorá ho vytiahla z alkoholu a z jeho otroctva. Hovoril, že nikdy sa nebude môcť dostatočne poďakovať za onen zázračný Máriin zásah do jeho života.
Každú sobotu sa postil na jej počesť, hoci celá jeho životospráva bola trvalým pôstom. Môže sa to zdať nepravdepodobné, ale len preto, lebo nepoznáme silu duchovnej výživy, ktorú mu poskytovala jeho synovská láska. Môžeme povedať, že Maťo – ako toľkí svätí – je dnes konkrétnym, hmatateľným dôkazom pravdivosti Ježišových slov: Nielen samým chlebom sa živí človek, ale každým slovom, ktoré pochádza od Boha (Mt 4,4).
Celý ruženec bol jeho každodenným holdom Panne Márii. Maťo preštepil svoj ružový – či ružencový? – ker z matkinho, a teraz sa obaja pretekali vo vzraste ako ich pestovatelia v láske k nebeskej Matke.
Ešte počujme, čo prezident O’Kelly hovorí ďalej: Keď som ráno ako miništrant šiel otvoriť kostol, Maťo už tam kľačal na schodoch, s ružencom v ruke. Vošiel do kostola, poklonil sa Obyvateľovi svätostánku a potom sa utiahol k oltáru Panny Márie. Tam ho najskôr našiel, kto ho hľadal. Jeho úcta a oddanosť Márii bola ozaj veľká. Keď sa ocitol medzi nami chlapcami, pýtal sa, či sa modlievame ruženec. A láskavo nám ho odporúčal.
Edward Fuller, jeden z jeho kolegov, hovorí: Nám robotníkom často hovorieval Maťo o Panne Márii a menoval ju <<blahoslavená Matka Božia>>. – Ale čo nezasvätenci nemohli ani tušiť, bol jeho vnútorný vzťah k Panne Márii. Ruženec nebol jedinou rečou, ktorou sa jej prihováral. Používal toľké iné. Nikdy nevynechal modlitbu Anjel Pána. Láska ho inšpirovala napríklad k modlitbičke, ktorá sa zachovala v jeho rukopise: Ó panenská Matka, prosím ťa, vypros mi tri veci: Božiu milosť, Božiu prítomnosť, Božie požehnanie! – Inokedy napísal: Preblahoslavená Matka, vypros mi od Ježiša účasť na jeho bezhraničnej túžbe po našej spáse!
Matka si všimla, že ukladajúc sa na nočný odpočinok, pritískal si k hrudi spomenutú sošku Márie s Ježiškom. Veď to boli jeho najväčšie lásky!
Neuhasiteľný smäd
Pred obrátením cítil smäd po alkohole. Po obrátení ho trápil iný smäd, a ten sa snažil ukojiť čo najviac: smäd po Ježišovi! Jemu zasvätil seba a všetko svoje. Ale ako zošľachtil tento smäd tohto jednoduchého robotníka, na aký stupeň ho povzniesol! Ako ho premenil vnútorne a navonok! Srdce a svedomie videl iba Boh. No iní mu mohli vidieť na tvári priesvit vnútorného svetla, ktoré presvecovalo jeho vystupovanie a vyžiarovalo z celej jeho osoby. Na ňom nebolo cítiť zápach po éteri, hoci celý deň sa lopotil s natérovanými foršňami. Z pracoviska odchádzal uhľadený a čistý, ako sa zachovával vnútorne vo svojom priateľskom styku s Ježišom. Hľadel na neho, pre neho sa snažil zachovať si čisté rúcho. Aj v duchovnom zmysle.
Jeho túžba po každodennom prijatí Eucharistie predbehla výzvu svätého pápeža Pia X. o dvadsať rokov. Životné cesty týchto dvoch mužov bežali súčasne a rovnobežne skoro šesťdesiat rokov. Aj keď si boli celkom odlišní, stretávali sa v láske k Ježišovi vo Sviatosti Oltárnej.
Kto by spočítal Maťove ružence? Kto by zrátal jeho omše, ktorých sa zúčastnil v nedele a v mariánske sviatky popri každodennej omši? Ježiš a Mária boli nerozlučne spojení v jeho viere, v jeho duchovnosti a v jeho prejavoch synovskej nábožnosti.
Podľa všeobecnej mienky Maťo si zachoval mravnú čistotu aj počas svojho pijanstva. Keď však našiel svoju opravdivú lásku, Ježiša, Syna Panny Márie, dal sa mu úplne, radostne a navždy, on bol <<ženíchom>> jeho duše. Dlhé hodiny prebdel pred svätostánkom nepohnute, akoby sa liečil na slnku, ktoré ho očisťovalo a živilo lúčmi svojej lásky.
Keď bol roku 1923 v nemocnici, len čo mohol vstať, aj sedem hodín strávil v kaplnke. Istá pani sa mu sťažovala na samotu a opustenosť, lebo jej brat odišiel do Ameriky. Maťo jej odpovedal: Sama a opustená? Ako sa môžete cítiť opustenou, keď máme Ježiša vo svätostánku? – Večermi zotrvával v dlhom rozhovore s Ježišom vo sviatosti Oltárnej, dokiaľ neprišla hodina zatvoriť kostol. Ježiš bol živým stredobodom celého jeho bytia.
Záblesk pred západom
Roku 1920 sa jeho zdravotný stav zhoršil. Mal šeťdesiatštyri rokov. Prísny asketický život a vyčerpávajúca robota podmínovali jeho odolný organizmus. A netreba zabúdať, že pijatika ho opotrebúvala celých šestnásť rokov – od chlapčenstva po mužský vek.
Návštevníci nemocničnej izby v Mater Hospital mohli vidieť ruženec ovinutý okolo jeho žilnatých rúk. Po jeho smrti lekár Henry Moore sa vyslovil: Pacient Maťo sa správal tak, že si zaslúži obdiv. Bol to muž mimoriadne nábožný, svätý, jedna z najšľachetnejších osôb, ktoré som poznal. Tešil by som sa, keby sme boli bývali priateľmi. – Tento raz sa zotavil a zosilnel.
Roku 1923 bol v nemocnici dva razy, ale opäť sa zobral a nepovolil ani v robote ani v askéze. Cez prvú polovicu júna 1925 Dublin sa dusil v dusnej horúčave. Maťo potreboval oddych, ale začal pracovať. Hovoril, že sa cíti dosť dobre. Teda až do konca chcel stúpať k výšinám.
Na Trojičnú nedeľu 7. júna bol na omši a na prijímaní. Domov sa vrátil bledý a chorý. Istý spolunájomník mu radil odpočinok. Ale o hodinu priam bežal, aby nezameškal omšu v dominikánskom kostole.
Na pol cesty po Granby Lane, už blízko cieľa, odpadol. Zrazil ho na zem srdcový infarkt. Sanitka ho zaviezla do Jervis Street Hospital.
Záblesky po západe
Keď lekári obliadali mŕtvolu, našli na ňom retiazku okolo bedier. Doma ho čakali, ale márne. Jeho sestra Zuzana sa dozvedela o prípade až na druhé ráno. Šla a našla ho v márnici. Pochovali ho v nasledujúci štvrtok, na ktorý pripadá slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Ako terciára obliekli ho do františkánskeho rúcha. Dokončil stavbu svojej duchovnej svätyne, zasvätenej Ježišovi a Márii. Nateraz len anjeli a svätí môžu obdivovať jeho krásu.
A nám nechal odkaz toho, čo sám žil. Obsahom jeho odkazu je: spamätanie sa chlapca, ktorý chodil poza školu, zrieknutie sa pijatiky a fajčenia, vernosť slovu, ktoré dal Bohu, láska k tvrdej a poníženej robote, záľuba v náboženskom čítaní, veselosť a láskavosť v spôsoboch, priateľský záujem o každého, nepodplatná kolegialita sa spolurobotníkmi, laická zasvätenosť obnove kresťanského života, nežná a silná láska k Ježišovi a k Panne Márii, vytrvalosť na ceste nového života do posledného dychu.
Roku 1931 sa začal diecézny proces o hrdinských čnostiach Matúša Talbota. V Ríme sa začal apoštolský proces 25. februára 1947 súčasne s Bartolom Longom, druhým vynikajúcim laikom. Roku 1975 vyhlásili Matúša za <<ctihodného>>.
Mnohí, povzbudení ľudskou dobrotou tohto <<veľkého robotníka>>, začali sa k nemu utiekať a dosiahli milosť, o ktorú prosili, najmä návrat k Bohu.
V krátkosti som sa ti snažil priblížiť život a dielo tohto, nám nie veľmi známeho, človeka, ktorý môže byť v mnohom aj tebe príkladom ako s pomocou Božou a Máriinou prekonávať prekážky v zachovaní si triezvosti od akejkoľvek chorobnej závislosti, ktorá ničí nie len telo, ale aj dušu.
Z KORHEĽA - APOŠTOL
( Mátúš Talbot )
Bola sobota roku Pána 1884. O zábradlie mosta Newcomen v Dubline sa opierala cintľavá postava človeka. Občas sa kŕčovite striasla. Jej pohľad padal na tmavú hladinu rieky Liffey, ktorej vody sa lenivo plazili k ústiu. Išlo o pokušenie preskočiť zábradlie?... Ktovie...
Keď sa toto indivíduum odtiahlo od zábradlia, zdalo sa, že sa chce hodiť do vĺn. Ale nie! Náš protagonista sa rozhodol čeliť mútnemu prúdu, ktorý ho až sem dovliekol. Mal iba dvadsaťosem rokov, ale sa už podobal vraku človeka. Pijatika ho zošpatila a – vysušila. Otočil sa proti prúdu, aby ukázal sebe a iným, že ešte niečo dokáže.
Dovolím si vám predstaviť...
O koho vlastne ide?... Zaujímali sa o neho traja vedúci odborári, pápež, ba aj istá vláda; a vzdali mu poctu dvaja prezidenti Írska.
Ráno 7. júna 1925 ho našli roztiahnutého na ulici a iba na druhý deň zistili totožnosť bezduchej mŕtvoly.
Roku 1960 v istom štáte polícia biľagovala ako podvratníka každého, kto vyslovil meno Maťo Talbot, lebo štrajkoval už roku 1913. Generálny prokurátor zakázal jeho životopis, ktorý mohol otriasť sociálnymi a politickými základmi štátu.
Vedúci írsky odborári vyhlásili, že s hrdosťou umiestňujú tabuľu na dom, kde Maťo býval, lebo ho vraj požadujú za jedného z pôvodcov ich hnutia, že vraj pozerajú na neho ako na maják, ktorý na rozbúrenom mori ukazuje robotníkom cestu do prístavu.
A skupina pútnikov z dublinskej mariánskej kongregácie bola milo prekvapená, keď počula hovoriť pápeža Pavla VI.: Čítal som životopis Matúša Talbota. Dojal ma. Je čas, aby bol vyhlásený za svätého. Urobím všetko, čo môžem. – Bolo to 11. augusta 1971. A Rím sa vyslovil: roku 1975 ho vyhlásil za ctihodného. – Ale kto bol ten Maťo Talbot?
Kartotečný lístok rodiny
Matthew (Matúš) Talbot sa narodil v Dubline 2. mája 1856. Aj vtedy bola sobota. V jeho živote bolo veľa sobôt aj pred onou aj po onej sobote 1884. Všetky akoby boli poznačené vnútornou páľavou a neuhasiteľným smädom, pravda, s rozdielom podľa toho, z ktorej strany onej soboty pri zábradlí.
Otec Charles (Karol) Talbot mal vtedy tridsaťtri rokov. Sotva ho bolo vidno, lebo bol drobnej postavy ako Zachej, ale ho bolo počuť na míle, keď sa rozzúril. Bol trochu výbušnej povahy, ale v podstate dobrý človek a spoľahlivý robotník. Pracoval v prístave, ale nie ako stály robotník. Menil zamestnávateľov, ktorí sa o neho uchádzali, lebo ho poznali. Ťažko s ním bolo vychádzať, keď si viac potiahol. A to sa mu stávalo aspoň raz týždenne, ak nie každodenne.
Matka Elizabeth Bagnallová mala niečo nad dvadsať. Nebola krásavicou, ale bola to žena jedinečná, horlivá kresťanka až do špiku, žena veľkej viery a nekrvavá mučeníčka. A ako potrebovala túto mučenícku odovzdanosť po celý život! V modlitbe nachádzala posilu, aby vytrvala, a oduševnenie, aby konala. Aj v práci aj v modlitbe bola neúnavná.
Zosobášili sa v septembri roku 1853. Za dvadsať rokov mali dvanásť detí a jedenásť zmien bydliska. Prečo? Pretože hľadali lacnejší byt a viac priestoru pre svoj dospievajúci dorast.
Prvý prišiel na svet chlapec John. Šuhaj vyrastený ako konopa, lebo ostatný boli na otcovu mieru. Narodil sa roku 1854. Povahu zdedil od matky. Bol pokojný, rozvážny, dobrácky a nepil.
Po Matúšovi sa narodil Robert roku 1858, ktorý umrel dvadsaťosemročný roku 1886. Prvou z dievčat bola Mária. Narodila sa roku 1860 a so Zuzanou, narodenou roku 1872, po Matúšovej smrti zanechala o ňom pekné a vzácne svedectvo. Z ostatných synov spomeniem len Filipa, ktorý sa narodil roku 1864. Divoké chlapčisko rado vyvádzalo kúsky pod menom <<the Man>> Talbot, čo by znamenalo <<chlap>> Talbot. Želal si, aby ho všetci len takto oslovovali.
Pri tomto letmom pohľade na rodinu vieme, ako Karolove a Alžbetine deti dedili od svojich rodičov dobré vlastnosti, ale aj ako na nich z otca prechádzalo zaťaženie z pijanstva, ktorého následky sa prejavujú aj na deťoch. Roku 1862 sa im narodili dvojičky, ktoré čoskoro umreli. Chlapci, okrem Johna, boli všetci poriadni pijani, ale pritom všetkom aj vzorní, príkladní robotníci.
Je ozaj malým tajomstvom, zázrakom, ako Karol a Alžbeta mohli uživiť svoju početnú rodinu. Aj s rodinou Talbotovcov bolo, ako je často v živote: najlepšími priateľmi chudobných sú chudobní. Alžbeta robotila ešte tvrdšie ako Karol, často ako nádenníčka. Veľa ju stálo udržať súlad v rodine, ale vždy sa vynašla a vychádzala dobre so všetkými, lebo láska živila jej trpezlivosť.
Najviac starosti robil Filip, siedme dieťa. Bol hrozne tvrdohlavý a samopašný, najmä keď bol nasiaknutý ako špongia. Lebo, počínajúc otcom, všetci synovia okrem Johna pili ako dúhy. A keď sa v takomto stave povracali domov, môžete si predstaviť divadlo, ktoré hrali. Susedia sa mali veru na čom pobaviť. Otec ich hrešil, ba aj fackal pre zlozvyk, ktorého aj on bol obeťou. Niektoré nedôslednosti sú veru do smiechu, i do plaču.
Istý starček, ktorý bol dlhé roky kostolníkom u svätej Agáty, po Matúšovej smrti povie: Ustavične sa hádali. Každú sobotu, keď si viac upili, ich dom sa premenil na zápasište. – Takto vyzerala domácnosť, v ktorej Maťo rástol až do mužského veku. Kto má živú predstavivosť, domyslí si ostatné.
Chlapec chodil poza školu
Škôl bolo málo a dochádzka bola nepovinná. A ešte niečo. Aby deti nenavštevovali ,,úradný,, program, protiírsky a protikatolícky, rodičia sa sami postarali, aby ta ich deti nešli. Pre chudobnmých žiakov školský bratia (Christian Brothers) pripravovali osobytné kurzy. V takýchto podmienkach aj náš Matúš (obyčajne ho volali Maťom) túlal sa až do jedenásteho roku, voľný ako vták. Konečne školský bratia otvorili 6. mája 1867 školu pre pätnásť chlapcov, do ktorej prijali aj Maťa a jeho brata Johna. Naučili sa čítať a písať, ovoňal gramatiku a matematiku, dochádzal na vyučovanie náboženstva a pripravil sa prvé sväté prijímanie.
Žiaci dostávali čítanku, ktorá im poskytovala state z Písma svätého, životopisy niektorých svätých, niektoré vedecké a zdravotné poznatky, výchovné rozprávky, trochu zemepisu a niektoré iné zaujímavosti.
Len čo začal navštevovať túto skromnú školu, naučil sa naspamäť prvú báseň. Bola o Panne Márii, lebo bol práve mesiac máj. V slovenčine by znela asi takto:
Láskavá Matka, slabo sa mi darí
viac ťa milovať.
Ja som slabá stvora.
No na cestu mi seješ božské dary,
jak Tvorca rozsial piesok na breh mora.
Hoc chudobu a skľučujúce chvíle
preženie život ponad moju hlavu,
ktovie, či práve tieto horké byle
raz premeníš pre mňa na oslavu...
Báseň dostala melódiu a stala sa obľúbenou piesňou náboženských spolkov v Dubline. Podľa dávneho zvyku na poludnie sa chlapci schádzali do školy po celý mesiac máj spievať mariánske piesne. Priatelia spomínajú, že Maťo mal pekný a plný hlas, hoci bol taký drobný, že mu dávali najviac deväť rokov. Spieval nadšene a celou svojou bytosťou, lebo mamička ho naučila vrúcne milovať Pannu Máriu.
Ale ostatné ho vôbec nezaujímalo. Mladý snaživý učiteľ pripísal k jeho menu v triednej knihe <<A Mitcher>>, čo znamená toľko ako <<tulák>>, lebo chodieval poza školu. Túžba po niekdajšej voľnosti ho ťahala ne zlé chodníky.
Pod feruľov alkoholu
Za oných čias chlapci chodievali pracovať už v dvanástom roku, ba aj skôr. Talbotovci striedavo slúžili za skromnú odmenu ako poslíkovia a listári. Tak to bolo aj s Maťom. Vyrástol v dosť chudobnej štvrti, v ktorej ovzdušie kalila aj veľká kasáreň. Situácia bola nepokojná politicky aj sociálne. Koncom roku 1868, neskúsený a nevyvinutý dvanásťročiak, začal svoju robotnícku <<kariéru>>.
Neuveriteľné! Otec mu našiel robotu vo vinárni, kde popri víne sa čapovalo aj pivo. Robotníci, čo navštevovali putiku, dobrosrdečne ponúkli glg aj chlapcovi, ktorý ich obsluhoval. A tak v Maťovi zosilnievala túžba po pijatike. Otec ho chcel odvrátiť od tohto zlozvyku, a keďže nenašiel presvedčivé dôvody, používal ruky. Maťo prijímal výprasky a píjaval ďalej. Istý bývalý zamestnanec z oných čias si spomína: O Maťovi by som nemohol povedať nič chválitebného z jeho prvého zamestnania.
Otec pracoval na colnici a tam našiel zamestnanie aj pre syna. Maťo na svoje zadosťučinenie zistil, že tu mu je ešte ľahšie dostať sa k pijatike. A snažil sa to využiť. Ako šestnásťročný už bol chronickým alkoholikom, ktorý si nedal odtrhnúť pohár od úst. Nezaujímali ho slávnosti, sprievody, tance, karty. Jeho milenkou bola fľaša.
Ako osemnásťročný si rozmyslel, že nechce cudzopasiť na otcových mozoľoch, a začal nádenníčiť samostatne. Za pol hodiny vykonal viac ako iní za hodinu. Skupinár ho obyčajne určil na také miesto, kde by udával pracovné tempo aj iným. Ale ako rástol vo veku, tak rástol aj vo svojom zlozvyku.
Matke odovzdával iba čiastočku z výplaty a ostatné prepil. Ba sa aj zadlžil. Niekedy založil aj svoje topánky a košeľu, aby mal za čo piť. Raz dokonca ukradol žobrákovi husle, aby si za ne kúpil pálenku.
Jeho sestry však úprimne svedčia, že Maťo aj v onom období mal dobré stránky. O jeho mravnosti nebolo pochyby, mal zmysel pre dôstojnosť a spravodlivosť a jeho slovník bol čistý. Voči matke a sestrám bol jemný a láskavý, v rodinnom kruhu nevyvolával nepríjemnosti, ale pohárik a spoločnosť, tie boli silnejšie ako on.
Pomaly si navykol nadávať a kliať, prestal pristupovať k sviatostiam, ale nevynechal nedeľnú a sviatočnú omšu, hoci si večer líhal opitý. Neskôr sa sám priznal sestre Zuzanke, že nikdy neprestal uctievať Pannu Máriu, aj keď svojským spôsobom, a že často sa modlieval Zdravas.
Priatelia si na neho spomínajú: Maťo myslel iba na jedno: na pijatiku. Za pohár pálenky bol schopný akejkoľvek obete. – Tak sa opíjal od mladíckeho veku až do dvadsiateho ôsmeho roku. O iné sa nestaral. Bol verným otrokom svojho tyrana alkoholu.
Po rokoch sa smutne vyznáva: Trýznil som srdce mamičke. – To ho najviac bolelo. Ale matkyna láska bola silnejšia ako synova neresť. Matka pevne verila v účinnosť modlitby a ako svätá Monika moderných čias modlila sa za svojho blúdiaceho syna, pričom mala vieru schopnú prenášať vrchy. Nechcela počuť ani veriť, čo si ľudia nevyhnutne povrávali v domácom dialekte: Úbohý Maťo, ten sa vrhá priamo čertovi do náručia! – Ona mu zatarasovala cestu ružencami. A zátarasy boli vždy hustejšie.
Zaťal veslom proti prúdu
Jednu sobotu roku 1884 predpoludním prekutal si všetky vrecká, ale nenašiel ani fuka, lebo celý týždeň bol bez roboty. Vyšiel pred dom a vyzývavo čakal, že ho niekto pozve. Oslovoval priateľov, čo sa vracali k obedu. Obľúbená krčma bola iba cez cestu, a tak ho vábila...
No nikto sa pri ňom nezastavil. Ba niektorí si z neho hrubo utiahli. To ho zranilo. Výsmech ho bolel viac ako odmietnutie. Bol to pre neho silný šok. Zronený sa pritackal k zábradliu mosta a zahľadel sa do mútnej a tmavej rieky. Triasol sa na celom tele. Úbohá vycivená postava s vpadnutými plecami.
Také niečo nečakal. Cítil sa, akoby sa v ňom všetko trhalo... A čo ďalej? Pred pobúrenou fantáziou mu defilovalo šestnásť stratených rokov. Čo sa vlastne dialo?... Hlásila sa v ňom hanba za to, čím sa prv chvastal. Pocítil odpor voči svojmu korheľskému ja a inštiktívne sa odpútal od vlastnej postavy, ktorá sa raz objavila a raz zmizla vo vlnách rieky. Aj on sa skrúcal ako jeho obraz. Konečne sa odlepil od zábradlia a namieril domov.
Rysy tváre sa menili od zronenosti k rozhodnosti. Vnútri sa kryštalizoval revolučný plán, ktorý ho oduševňoval a sa ho zmocňoval. Treba sa vymaniť z čiernej minulosti. Ukáže tým svojim priateľom, či Maťo Talbot je taký naozaj slaboch, že by sa nevedel vytrhnúť z otrockých pút. Cítil, že si ešte vie rozkázať. Cítil, že má v žilách krv, a nie srvátku. Oni to uvidia. Postačí mu silné predsavzatie?... A či má urobiť slávnostný sľub?...
Najviac ho prekvapila a začudovala matka, keď sa Maťo vrátil domov – triezvy. Dvadsaťštyriročná sestra Mária hovorí: Keď môj brat vošiel do izby triezvy, matka mu pošuškala: Maťo, už si tu, a neopil si sa? – Milo jej odvetil: Nie, mamička. – Po obede ostal doma, čo nebolo jeho zvykom, a potom sa prihovoril matke: Idem urobiť sľub, že už nebudem piť! – Matka sa usmiala a doložila: Choď v mene Božom! – A keď prekročil prah, zablahoželala mu: Nech ťa Boh posilní, aby si vytrval, syn môj!
Záväzok voči Bohu
Pobral sa k pátrovi Keanteovi, ktorý vyučoval v dublinskom seminári, zvanom Clonliffe College. Vyspovedal sa a poprosil ho, aby prijal jeho sľub. Keane mu poradil, aby sa zaviazal iba na tri mesiace ako na skúšku. Maťo súhlasil a kňaz prijal jeho sľub. Na druhý deň bola nedeľa a Maťo šiel na omšu. Po niekoľkých rokoch pristúpil k stolu Pána. Jeho modlitby po prijímaní boli nabité túžbou neuraziť viac Pána Boha a s jeho pomocou začať nový život.
Táraniny!... Pomyslia si iní, a Maťo cítil v srdci ich posmešky. A čo na to povie jeho smäd, jeho hrdlo? Ako sa zachovajú?...
No v pondelok ráno bol na omši o piatej, aby o šiestej mohol nastúpiť do roboty ako obyčajne. A takto pokračoval. Po práci zašiel do nejakého odľahlého kostola, aby sa vyhol kamarátom, a modlitbu prerušil, až keď bolo treba vrátiť sa domov na odpočinok.
Jeho sestra Zuzana, ktorá vtedy mala dvanásť rokov, spomína: Po sľube Maťo bol hneď iným človekom. Viac sme ho nepočuli hrešiť a nadávať. Jeho spolurobotníci sa nevedeli prenačudovať, keď počuli o jeho sľube, a ešte viac, keď videli jeho vytrvalosť.
A Mária sa vyslovila, že Maťo dva-tri razy šiel po nedeliach s priateľmi do krčmy, ale sa zdržal liehovín. Sprvoti ho to stálo veľa a vraj sám povedal matke, že po troch mesiacoch sa vrátil k pijatike. – Ale jej ružence nepovolili.
Páter Frederik Wiliam Faber napísal: Každá konverzia – a denne je ich na tisíce – je dielom Božieho umenia, jediným svojho druhu, opravdivým vrcholným výtvorom. Nech prebieha akokoľvek, v každom prípadez hriechu padne závoj a človek sa od tohto nemilého zjavu odvráti s hanbou, s odporom, s poníženosťou. Jeho pohľad sa povznesie k ukrižovanému Vykupiteľovi. Strach ustúpi pred nádejou, ktorá otvára srdce. Viera mu hovorí, že Boh prijíma jeho rozhodnutie, a človek miluje. Akoby nemiloval toho, ktorý láskavo prijíma jeho skromné rozhodnutie?... Pocítil na sebe blažený dotyk neviditeľnej, všemohúcej, presvätej ruky. Človek urobil iba krôčik, a umelecké dielo – obrátenie – je hotové. Medzi anjelmi v nebi panuje radostné vzrušenie. Boh sa k nemu skláňa s láskou a nevýslovnou nehou...
Zdá sa, že tieto slová, napísané pred mnohými rokmi, vystihujú Maťovo obrátenie, ktoré sa odohralo v onú sobotu 1884. Vždy si na ňu živo spomínal, ako aj na ružence matky, ktorá sa spojila s Pannou Máriou, aby mu spoločne vrátili život, opravdivý život. A bola to prvdepodobne májová sobota, lebo v júni páter Keane bol už na inom pôsobisku.
Boj na bodáky
Posmešky sa od neho odrážali ako gumová lopta od steny a čoskoro sa premenili na obdiv. Nepriateľa nosil v sebe: zakorenený zlozvyk. Boj bol tvrdý. Často ho zachvátila neskrotná túžba po pití, dotierali na neho spomienky na kamarátov z mokrej štvrti. Vŕtala v ňom neznesiteľná trýzeň. Zúfalo utekal na druhý kraj Dublina, vkľzol sa do tichého kostola, hodil sa na kolená pred Ukrižovaným, modlil sa a vzdychal: Ó, Mária, moja dobrá matka...
Zápas sa odohrával vnútri: jeho trýznivý smäd bol dozvukom šestnásťročnej krutovlády vína a ležiaka, ktorej sa podrobil bez odporu. Pritom sa každý večer vracal pred svätostánok, ktorého Obyvateľ bol nemým pozorovateľom jeho vyčerpávajúcej agónie. Niekedy sa mu zdalo, že Ukrižovaný mu šepká: Aj ja mám smäd! – Čo to mohlo byť?... Súcit?... Povzbudenie?...
Tu nejde o výplody fantázie, ale o fakty, o ktorých sa preriekol alebo s ktorými sa zdôveril najbližším osobám, najme matke.
Maťo sa snažil svojou konverziou <<nakaziť>> aj iných. Pokúsil sa s bratmi, ale nepochodil. Potom sa obrátil na priateľov. Aspoň jeden prípad.
Pat Doyle, jeho verný kamarát z mokrej štvrti, po niekoľkých rokoch vrátil sa do Dublina. Hneď hľadal Maťa. Nechajme jeho rozprávať. Keď som ho nenašiel v krčmách, kam sme chodievali, vypytoval som sa toho i onoho. Každý mi odvetil: Ach Maťo? To už nie je on! Celkom sa premenil! – Predvečer nášho stretnutia som sa poškriepil s istým zametačom a položil som ho na lopatky, hoci bol dva razy silnejší odo mňa. Tuhľa naďabím na Maťa, ktorý z mosta doprosta mi povie:
– Teda znovu sa púšťaš do toho?
– Do čoho?
– Do škriepok!
– A prečo by nie?
– Ale, Pat, nechaj to! Nerob to!
Medzitým sme sa ocitli pred akousi krčmou, a hneď som srdečne pozval Maťa.
– Nie, Pat! Ty len choď, vypi si, a potom pôjdeš so mnou!
– Kam pôjdeme?
– Choď, vypi si a vráť sa!
Myslel som, že nechce vojsť do krčmy, lebo má tam dlhy. Počkal ma. Nepýtal som sa, kam ma vedie, a začal som mu rozprávať zážitky z Maya, kde som sa dlhšie zdržal. Zrazu som zbadal, že sme pred akýmsi kostolom. Pred vchodom sa prechádzal kňaz a modlil sa breviár. Maťo mu povedal: Pochúťka pre vás, otče! Priviedol som ho, aby ste prijali – jeho sľub. – Prv než by som sa bol zmohol na slovo, už som aj kľačal, vyspovedal sa a tak chytro som odpálil, že aj klobúk som zabudol na trávniku pred kostolom...
Ktosi sa však cítil obratý o korisť a ťažko znášal porážku, ktorú mu pripravila tá <<abstinentská zaťatosť>>. A Maťo s hrôzou skúsil na sebe jeho hnev. Jedno nedeľné ráno bol na omši v kostole svätého Františka Xavérského na Gardiner Street, a tu začul drsný hlas, ktorý sa pohŕdavo vysmieval z jeho – vraj – zbytočných námah. Keď malo byť prijímanie, vstal, aby pristúpil k stolu Pána, ale akási tajomná sila ho nepustila vpred. Zhrozil sa a vyšiel z kostola. Pobral sa do druhého, do tretieho kostola, ale zažil to isté.
Maťo sa však nevzdal, nekapituloval. Vrátil sa do kostola svätého Františka Xavérskeho na omšu, ktorá sa začínala o tri štvrte na desať. Už na prahu sa hodil na kolená a volal: Pane, naozaj sa už nechcem vrátiť na staré chodníky! – Vošiel. Predstavil sa pred oltárom Panny Márie. Odtiaľ sledoval svätú omšu, a neprekonateľná zábrana sa rozplynula ako hmla. Prijal sviatostného Pána Ježiša. Myseľ mu ožiarilo svetlo milosti a srdce mu naplnila radosť, akú málokedy okúsil. Ako bude odteraz milovať Pannu Máriu za tento zážitok...
Beh hore úzkou cestou
<<To už nie je on!>> – Hej, toto chcel a o toto sa snažil. Ale predsa bol to stále niekdajší Maťo, človiečik samý nerv a dosť prchkej povahy. Často sa rozkričal ako jeho otec, ale pracoval húževnato ako jeho matka.
Jeho školské vzdelanie bolo skrovné a povrchné. Pracoval na stavbách ako obyčajný nádenník. Začal však stavať aj na vlastnú päsť. Išlo o novú stavbu, ktorú žiarlivo zatajoval pred svetom; rástla na výšine a viedla k nej strmá a úzka cestička. No náš nádenník sa vyznal v svojej robote. Vždy s väčším nákladom bežal hore ako nejaký ekvilibrista a pracoval sám, pravda, pod vedením skúsených duchovných palierov.
Maťo nepredvídal, ako vysoko vytiahne múry svojej duchovnej novostavby. Netušil jej veľkosť a krásu, ktorá nadchla a dojala takého Pavla VI., ba udivila celý svet. Ale on nehľadal obdiv. Dbal na iné. Usiloval sa uspokojiť Ježiša a Máriu, a preto bol dobrým a vytrvalým robotníkom. Pri svojom vonkajšom zamestnaní potreboval čas aj pre svoju vnútornú stavbu. S časom priam žgrlošil. Stále činný snažil sa ťažiť z každej minúty.
Skadial čerpal toľkú silu, toľkú odolnosť a toľkú vytrvalosť, bolo tajomstvom pre každého, kto ho nesledoval z kroka na krok, kto ho nepozoroval v kostole alebo v samote jeho izbičky.
Že <<celkom sa premenil>>, to si mohol všimnúť každý. My ho chceme sledovať zblízka pri jeho namáhavom výstupe úzkou a strmou cestou a pri jeho mravčej stavbárskej robote. Na cestu a na prácu má pred sebou ešte štyridsať rokov. Kráča a pracuje so zrýchleným tempom, ktoré sa zastaví, keď Maťo padne na hranici medzi časom a večnom. Ale vtedy už bolo všetko <<dokonané>>, stavba bola dokončená.
Prismelý projektant
Z prvých rokov po Maťovom obrátení je málo správ, lebo nepúšťal do verejnosti smelý plán na svoju duchovnú výstavbu. Ale môžeme si ho ľahko predstaviť, keď si všimneme, aký stavebný materiál hromadil a ako s ním narábal, aby na hlbokých základoch postavil svoj duchovný chrám zasvätený Pánu Ježišovi a Panne Márii.
Určite nepoužíval tehly a železobetón, ale tvrdú prácu a ustavičnú modlitbu, odriekanie a pokánie, duchovné čítanie, nežnú dobročinnosť a radostne pozornú bratskosť. Súdržnosť týmto zložkám dodávala horúca láska, akej sú schopné iba Bohu úplne zasvätené osoby. Takto zo dňa na deň rástla duchovná svätyňa Matúša Talbota.
Všetci jeho priatelia si mysleli, že táto zmena je iba epizódkou v jeho živote, že jeho nadšenie je iba chvíľkovým vzplanutím. Neopitý Matúš nezodpovedal ich predstavám, odlišný Maťo ich uvádzal do úžasu, ktorý sa stupňoval s postupom času. Museli si uvedomiť, že Maťo berie svoj sľub smrteľne vážne. Vnútorná premena však unikala ich pozorovaniu, ako aj obrovské úsilie, ktoré na ňu vynakladal, úsilie, ktoré hraničilo s mučeníctvom. Mučenícke nadšenie ho obklopovalo a prenikalo.
Milosť Božia ani po konverzii nepremenila jeho náturu. Nerobieva to, lebo to nie je potrebné. Ale premenila jeho vôľu, ktorá zapálená láskou k Ježišovi a k Márii zošľachťovala jeho osobnosť, aby sa čím viac podobal Ježišovi.
V práci ho mali za <<najlepšieho robotníka v Dubline>>, a nemal by ním byť aj pre Pána Boha, ktorý sa ho láskavo ujal? Skupinár ho dával za príklad spolurobotníkom, a Pán Boh by ho nemal postaviť za vzor záhalčivému ľudstvu?
Čo sa odohrávalo v skromnom a málovravnom Maťovi, dozvedáme sa iba nepriamo z diela, ktoré milosť Božia a dobrá vôľa vytvorili z tejto suroviny. Svätí sa nerodia zo života matky, ale z veľkej a svätej idey, z veľkej lásky. A tu objavíme opravdivého a celého Matúša Talbota.
Ráno nového života
V novom Maťovom živote nenachádzame veľké gestá – povedal by som dobrodružstvá – mnohých svätcov a svätíc. Jeho život plynie pravidelne, ba jednotvárne. Ale čo chcete? Ide o jednoduchého robotníka. Preto si ho všimneme na jednotlivých úsekoch jeho duchovnej práce a časový postup v jeho vývoji zachováme iba dva razy: ráno a večer jeho života po konverzii.
Pozorovať Maťa za rána jeho života má výhodu v tom, že objavíme hlavné body jeho plánu, ktorý bude plniť neúnavne a so vzrastajúcou horlivosťou. A hľadiac na neho, keď mu tvorí pozadie zapadajúce slnko jeho života, uzrieme celú jeho duchovnú postavu a zreteľné obrysy svätyne, ktorú s vášnivou oddanosťou budoval štyridsať rokov. To nie je hocijaká robota!
Podotýkam, že údaje vyplňujú obdobie medzi spomenutým ránom a večerom vo vyhranene náboženskom rámci: od soboty a nedele obrátenia, ktoré sú štartovacou dráhou jeho životného štyridsaťročného letu, až po Trojičnú nedeľu a po slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi, keď jeho telesnú schránku uložia do zeme ako nádejné semeno.
Roku 1884 Maťo už mal stále zamestnanie a pracovitosť mu bola spoľahlivejším stavebným materiálom ako tehly, ktoré hodiny a hodiny nepretržite dodával murárom. Právom mu patrí prímeno <<robotník>> v tom najširšom a najplnšom význame. To isté vypätie svalov, tá istá odolnosť a húževnatosť ako hybná sila prešli z murárčiny na duchovné stavenisko.
Jeho deň vypľňala práca a modlitba: práca, ktorá sa menila na modlitbu, a modlitba, ktorá bola vlastne prácou na jeho duchovnej stavbe. Pat Doyle výstižne poznamenal: Maťo nič nebral naľahko. – Utajená energia, ktorá ním prebiehala, a neskrotná vôľa, ktorá ho poháňala, kedysi ho nutkali odovzdať sa fľaši; teraz tie isté sily ho pohýňali odovzdať sa úplne Pánu Bohu. Jeho smäd našiel iný zdroj utíšenia a zadosťučinenia.
Ranná omša o piatej bola mu východom slnka, hoci už pred ňou venoval doma aspoň dve hodiny modlitbe a rozjímaniu. Súrodenci si to dobre všimli. Mária, jeho sestra, povedala, že najviac ho videla na kolenách, či už sa modlil, alebo čítal, alebo požíval svoj skromný pokrm. Často sa postieval a spával na zbitých doskách.
Sobotu popoludní a v nedeľu videli ho kľačať pred oltárom. Bol vyrovnaný a nehybný ako vojak na čestnej stráži. Tam držal na uzde aj svoju túžbu po pijatike, ktorá ho neodbytne pokúšala. Jeho modlitba šľahala zo srdca ako tráviaci plameň zo sopky, ale istého večera boj bol priam zúfalý. Sám sa priznal Bobovi Lairdovi, prečo odvtedy nenosil pri sebe peniaze:
Nedlho po mojom obrátení šiel som popred Bar Bushe a napadlo ma silné pokušenie zrušiť sľub. Dva-tri razy prešiel som popred bar. Ruky vo vačku. Ohmatával som peniaze. A vnútri – šialená túžba po pití. Neodolal som, a som vošiel. Nikto ma nepoznal, ale ani nikto si ma nepovšimol. Čakal som dosť dlho, ale nijaká obsluha. Nikto sa nezaujímal, čo si prajem. Zmizol som a hľadal som najbližší kostol. Ostal som v ňom, dokiaľ nezatvárali bránu. Tam som si zaumienil nebrať so sebou – peniaze.
Jeho dôverníčkou bola jeho matka. Jej vyskúšaná viera a nádej bola mu oporou. Od matky sa naučil dôverovať v Ježiša a v Máriu. Tak prešli tri mesiace prvého záväzku v znamení boja, ktorý sa v ňom niekedy rozzúril do nevydržania. Ale z Ježiša a z Márie mu žiarila víťazná nádej. Obnovil svoj sľub na šesť mesiacov, potom na jeden rok a konečne na doživotie.
Radostné pokánie
Ešte roku 1884 našiel si jednomiestnu izbu v susedstve vydatej sestry Márie, ktorá mu varievala a upratúvala, pričom musela prekladať hrubú dosku opretú o stenu a akýsi peň. Všimla si ich aj Zuzana pri jednej návšteve a pýtala sa brata, načo sú mu tie haraburdy. Zasmial sa a odpvedal: Tvoria výzdobu. – No istého rána Mária pri upratovaní našla dosku na posteli pod plachtou a peň na mieste podušky. Takto Maťo spával.
Zariadenie bolo ozaj chudobné: železná posteľ, stolička, kríž a pár obrazov. Odieval sa veľmi skromne, ale šaty boli vždy čisté. Zimník nikdy nenosieval.
Usiloval sa podobať Ježišovi, a preto sa odpútal od všetkého, čo by mu v tom prekážalo. Zriekol sa alkoholu, ktorý ho bezohľadne priťahoval. Ale to nestačilo. Prestal aj fajčiť. Istému priateľovi sa zdôveril, že prvé mesiace po obrátení boli pre neho mučiarňou. Ešte viac než víno a pivo mu chýbali cigarety. Ale Maťo nepovolil. Je to priam zázrak u alkoholika, ktorý za šestnásť rokov si nevedel odtrhnúť od úst dvoch silných príživníkov: fľašu a cigaretu.
Maťova povaha nepoznala dvojakosť a váhavosť: všetkému, čo konal, oddával sa celý. Ako sa kedysi celý venoval pijatike a robote, tak neskôr – z lásky k Ježišovi a Márii – sa celý venoval modlitbe, pokániu, duchovnému čítaniu a činorodej láske. Priatelia, čo ho dobre poznali, takto sa o ňom vyslovili: Maťo nič nerobil z dlhej chvíle a bez záujmu.
Je dôležité pochopiť jeho povahu a uhádnuť správnu mieru jeho ľudskej únosnosti, ak nás nemá zarážať pravidelný a ubíjajúci rytmus, ktorému sa podrobil v novom živote a ktorý radostne a vytrvalo zachovával po celých štyridsať rokov.
Pravda, jeho povolanie bolo mimoriadne, osobitná Božia inšpirácia, ktorú podroboval kontrole skúsených duchovných vodcov, a preto nikto nemôže nad ním pokrútiť hlavou ako nad nejakým čudákom. Maťo bol psychicky veľmi vyrovnaný a Boh ho sprevádzal svojou výnimočnou milosťou. Čitateľ si vari pomyslí, že je nemožné ho napodobňovať. A to sa od nás ani nežiada. Boh nechce, aby sme <<kopírovali>> svätých, ich životný štýl a ich kajúce skutky. Ľudia sa totiž líšia medzi sebou a nežijú v jednakých podmienkach a nemajú jednaké poslanie a predpoklady.
Maťo sa zaraďuje do zástupu veľkých írskych svätcov, ktorým asketika rozplameňovala ducha a krotila telo, a to v ovzduší prekypujúcej kresťanskej radosti.
Výzvou a hýbadlom nasledovať ho je úprimný záujem o svätosť, poháňaný dobrou vôľou a posilňovaný milosťou milujúceho a milovaného Boha. Často sa ocitneme akoby pred odpudzujúcim tŕnistým plotom, a nehľadíme do záhrady, ktorú plot chráni a bráni. Za prekvapujúcimi a azda prehnanými prejavmi Maťovej kajúcnosti načim vidieť lásku k Bohu a k blížnemu, ktorá ho prenikala.
Nepestoval sebazaprenie pre sebazaprenie, ale ako prejav čohosi vyššieho. Mal pred očami Ježiša, ktorý tak miloval Otca a bratov, že z lásky k nim sa obetoval na kríži, ale nemiloval trpký kalich, pred ktorým sa zhrozila jeho ľudská prirodzenosť. Vypil ho iba z lásky, ktorá je silnejšia než akýkoľvek pocit odporu. Takto chcel postupovať aj Maťo.
Bol nenapreviteľným pijanom? Teraz chce plným dúškom požívať všetko, čo ho <<opája Bohom>>. Raz telo zotročilo jeho ducha? Teraz Maťo krotí svoje telo, aby poslúchalo ducha. Konečne jeho telesné pokánie nebolo až také tvrdé, keď mohol s nezmenšenou výkonnosťou pracovať až do svojich posledných rokov.
Dobrá nálada a prívetivosť
Zmienil som sa o jeho vnútornej <<záhrade>>. Aj kto nemohol do nej priamo nazrieť, cítil jej príjemnú vôňu. Jedna Maťova neter hovorí, že ujo bol vždy dobrej nálady, a večermi ho bolo často počuť, ako si spieval v izbe. Vyhlásila, že vychádzal dobre s každým, najmä s nájomníkmi pavilónu, ktorých veselo pozdravoval: Boh vás žehnaj, Pán Boh buď s vami!..., a podobne.
Maťo bol muž otvorený a priamy, u ktorého lož nemala miesta. Bol vždy šťastný a spokojný. Aj jeho sebazaprenia sprevádzala veselosť. Hoci málo jedával, výzor jeho tváre bol pekný a všetkým príjemný.
Tá istá neter tvrdí, že za slobodna ho často navštevovala, a vždy bol voči nej veľmi láskavý. Nikdy ho nevidela zamračeného. Rád si žartoval, hoci v pravom čase vedel byť aj prísny. Neter pokračuje: raz som si od neho vypožičala trochu peňazí, ale som mu ich nevrátila hneď po prvej výplate, ako som mu prisľúbila. Po druhej výplate som sa s ním stretla a dlžobu vyrovnala. Prijal peniaze a hneď mi ich vrátil so slovami: Pozri sa! Toto si sľúbila vrátiť. Ale ponechaj si ich – doložil s úsmevom – sú tvoje! No nezabúdaj, že sľuby treba dodržať! A pozor: nezadlžuj sa! – Nezaprel svoje stanovisko.
Bol vždy ponížený a srdečný. Vedel sa chutne zasmiať pri žartoch a vtipoch. Úprimne a priamo vedel povedať iným, čo o nich myslí, a keď mu niekedy vybehlo tvrdšie slovo, láskavo odprosil, lebo nechcel nikoho uraziť.
Pravdepodobne roku 1909 zmenil zamestnávateľa a prešiel k Martinovcom, ktorí obchodovali stavebným materiálom. Urobil tento krok, lebo u nich sa práca začínala o ôsmej – a nie o šiestej – a mal viac času na omšu a na pobožnosti v kostole. Daniel Manning poznal Maťa od 1904 do 1925, lebo s rodinou býval na pozemku firmy práve pri vchode pre vozidlá, a môže hodnoverne o ňom povedať, že bol veľmi obľúbený u robotníkov, že si ho vysoko vážili pre jeho pracovitosť, dobrú náladu, jemnosť v spôsoboch a nie naposledy pre jeho – svätosť. A je to veľa z úst jednoduchých, ba niekedy aj drsných robotníkov.
Manning ďalej hovorí, že Maťo bol veľmi presný a on ráno otváral podnik. Bol sympatický a úslužný. Rád brával jeho dcérku Terezku na prechádzku po pozemku firmy, čo sa jej oteckovi veľmi páčilo, aj to, že ju učil niektoré modlitby a ju povzbudzoval, aby bola dobrá ako svätá Terezka.
Jeho spoluzamestnanec Paddy Laird spomína, že Maťo sa vracal domov z roboty najradšej so svojimi kolegami. Sprevádzal ich až k ich dverám, no cestou ich vedel nenútene pozvať do nejakého kostola na krátku modlitbu. Príjemne ich zabával a neraz aj rozosmial. Zaujímal sa o ich problémy a mal porozumenie pre ich športové vášne. Samozrejme, že takého spoločníka mali radi a jeho prítomnosť ich obšťastňovala.
Nebolo od neho počuť neslušné slovo, ale rád používal miestny dialekt pospolitého ľudu. Raz počul frázu <<ale daj sa vypchať>> a veľmi sa mu zapáčila, preto ju často a žartovne použil aj na pracovisku, ak ho niekto obťažoval v práci. Neprístrojné reči ho mrzeli a vedel zakročiť taktne a rozhodne, takže si získal rešpekt u kolegov pre svoju statočnosť a priamosť. Vďačne ho počúvali, keď im niečo povedal o Bohu.
Zasvätil sa Bohu
Jeho neter po sestre Márii rozprávala, ako sa rozplynul návrh na zásnuby, ktoré mu istá dievčina ponúkla čoskoro po jeho obrátení. Ona sa prvá rozhodla na tento krok, lebo ju priam očarili jeho pekné vlastnosti, jeho skromnosť a láskavosť. Svoju ponuku podoprela uistením, že má dosť prostriedkov na zriadenie domácnosti, a presvedčením, že po jeho boku bude šťastná. Maťo ju zdvorilo poprosil, aby trochu počkala na odpoveď, lebo si vraj chce najprv vykonať deviatnik k Panne Márii, aby mu vyprosila svetlo zhora. Po deviatniku jej odpovedal, že cíti v sebe hlas, ktorý mu radí neženiť sa. Istému dôvernému priateľovi prezradil, že toto vnuknutie mu prišlo od Panny Márie. Veď si už prv vyvolil svoje veľké lásky.
Vtedy už prekročil tridsiatku a dopracoval sa k citovej rovnováhe, ktorá bola nad jeho vek, najmä ak máme na zreteli jeho slabú odolnosť voči zvodom fľaše. Aj iným uchádzačkám dal košom, lebo pokladal za nemožné spojiť manželstvo so životným štýlom, aký si vybral.
Spomenutý deviatnik svedčí, že Maťo sa zásadne nezriekal manželstva, ale že vo všetkom uprednostňoval vôľu Božiu. Preto pred vážnym životným krokom sa utiekal k modlitbe. Jeho obrátenie bolo dôsledné a hlboké.
Rozhodol sa vstúpiť do Tretieho rádu svätého Františka. Ako jeho člen prijal dňa 18. októbra 1891 meno Jozef František. Podobne sa zapísal aj do družiny Panny Márie Nepoškvrnenej a snažil sa do nej dostať aj iných, najmä, neposedníkov.
Pre mariánsku kongregáciu na Gardiner Street mával prednášky istý jezuita, ktorý elektrizoval poslucháčstvo, keď hovoril o problémoch viery, o dávnych náboženských tradíciách Írska a o zdravom vlastenectve. Maťo bol ním nadšený a často hovorieval kamarátovi v robote: Bol si včera večer na Gardiner Street? Páter Tom Murphy bol veľkolepý. Jeho slová by aj teba nadchli. – Vo vhodnej chvíli sa kdekomu prihovoril: Dnes večer mal by si prísť na Gardiner Street. Počul by si pátra Toma hovoriť o veciach, ktoré stoja za to.
Patril aj do iných bratstiev a dôsledne plnil svoje záväzky až do konca života. A nie div, lebo jeho život bol pravidelný a zároveň aj pestrý: pravidelný čo do vonkajších úkonov a pestrý, obdivuhodne pestrý, čo do vnútorných zážitkov, ktoré rozširovali a osvecovali jeho duchovný obzor.
Neúnavný a vnímavý čitateľ
Niekto vari povie: Toto môžeš rozprávať svojej babičke! – Veci sa však majú takto, a skutočnosť nemožno prekrúcať. Na polici nechal po sebe aspoň sto diel, malých i veľkých, ba aj viaczväzkových. Okrem toho si vypožičiaval knihy od duchovného otca a od osôb, ktoré mali rozhľad v knižnej produkcii.
Životopisci na viacerých miestach uvádzajú zoznam jeho literatúry. Ja iba podotknem, že študoval metódu, aby vedel čítať s úžitkom. Často prosil o pomoc Ducha Svätého a Pannu Máriu, aby chápal aj ťažšie veci, a priznáva, že tá pomoc mu nikdy nechýbala. Vedeli a svedčili o tom mnohí ľudia, ktorí sa s ním radili.
Usilovne, vytrvalo a pozorne čítal Písmo sväté a takmer s nadľudskou snahou si osvojoval jeho obsah. Modlil sa, aby rozumel slovu Božiemu, ktoré sa stalo pokrmom jeho ducha. Mal viacero vydaní celej Biblie, niekoľko exemplárov Nového zákona a jeden vreckového formátu, ktorý nosieval so sebou.
Vo zvláštnej obľube mal Piatu knihu Mojžišovu (Deutoronómium), niektoré žalmy a Evanjelium podľa Matúša, teda evanjelistu, ktorého meno dostal pri krste. Na margu sa tiesnili znaky a pripomínali, čo na neho najviac zapôsobilo a čo ho najviac otváralo Božej milosti.
Prečítal veľa kníh od najlepších autorov, ktorí poučovali čitateľa o duchovnosti alebo vysvetľovali našu teológiu. Ich obsah si natoľko osvojil, že sa zdal znalcom náboženstva a duchovného života.
Svoj knižný repertoár obohatil dielami o sociológii a priemysle. Spolurobotníci sa s ním radievali o dôležitých časových otázkach a Maťo vtedy nešetril časom a námahou, lebo im chcel dať správne riešenie a vyčerpávajúce odpovede. Raz minul celú týždennú výplatu na istú knihu z New Yorku, aby pomohol vyriešiť jeden mimoriadny problém, ktorý sa týkal jeho kolegov.
Načim poznamenať, že jeho súrodenci ho vídali čítať a študovať vždy na kolenách, v postoji poníženého kajúcnika. Jeho čítanie sa menilo na modlitbu. Cítil sa žiakom v škole Ježiša Krista. Pomocou z hora, odkiaľ si vždy prosil svetlo, a snahou vlastným úsilím obohatiť si slovník a poznatky získal si z kníh myšlienkové bohatstvo, ktoré udivuje hĺbkou a rozmanitosťou.
Rád čítal životopisy svätých. Medzi svätými sa cítil doma, vo svojom ovzduší a ako včela z kvetov vedel si odniesť od každého z nich niečo pre svoju povahu, pre svoju náboženskú vrúcnosť a pre svoju apoštolskú horlivosť. Preto bol vždy láskavý a prívetivý voči každému. A stačí spomenúť jeho prchkú povahu. Koľko ho stálo, aby ju udržal na uzde!...
Nepredstihnuteľný – štrajkuje
Maťo bol vždy neúnavný v robote a po obrátení robota mala pre neho nielen ľudský a sociálny, ale aj náboženský zmysel. Najmä keď začal pracovať s drevom, spájal svoju prácu s prácou Ježiša Krista, ktorý bol <<tesár, syn tesára>> (Mk 6,3; Mt 13,55). Toto spojenie sa živilo najmä každoranným svätým prijímaním. Pracoval svedomite a v duchu bratskej spolupatričnosti. Voči spolutobotníkom prechovával a prejavoval opravdivú lásku.
Predsa po jeho smrti sa našiel ktosi, čo začal trúsiť: Maťo nedržal s robotníkmi... – Táto nezmyselná povedačka kolovala a toľko sa opakovala, že sa zachytila ako nepodvratný fakt, a nikomu nenapadlo overiť pravdu.
Ale skutočnosť bola celkom iná. Jeho spolurobotníci by si ho zaiste neboli toľko vážili a neboli by ho mali tak radi, keby v ňom neboli videli <<jedného z nich>>. Neboli by sa s ním radili o sociálnych a pracovných otázkach, keby sa nebol zaujímal o ich potreby. V beatifikačnom procese mnohí svedčili, že jeho záujem o dobro kolegov bol obdivuhodný, záujem plný porozumenia a kolegiálnosti.
Raz jeden z vedúcich podniku sa ho pýtal, či videl istého robotníka, ktorý prišiel neskoro. Maťo mu odvetil: Prosím si, aby ste sa ma viac nepýtali na také veci. – No len čo sa vedúci vzdialil, Maťo sa priblížil, kde sa skrýval onen robotník, a povedal mu: Počul si? Nachcem ťa kryť svojím cigánstvom.
Inokedy istá žena zbadala mu v taške <<socialistický katechizmus práce>>, osopila sa na neho a mu vynadala do <<socialistov>>. Ale dostala svoje. Maťo vybuchol ako sopka. Bolo to jediný raz, čo sa neopanoval. Ale žena sa presvedčila o jeho láske k robotníkom a o jeho vernosti Cirkvi, ktorá sa ich tak odhodlane zastáva.
Ďalšie dva typické prípady. Istý strážnik firmy sa rozprával s Maťom. Keď zbadal prichádzať vedúceho, chcel sa vzdialiť, aby mu nevyčítal, že sa baví s robotníkom, ktorý má pracovať. No Maťo ho zadržal: Ostaň, kde si! Je len Jeden, na ktorého pohľad treba mať ohľad. – A prstom ukázal na nebo. – Istý kolega spomenul jedného z majiteľov a nazval ho <<pánom>>. Maťo ho bezprostredne upozornil: On nie je mojím pánom, je iba mojím zamestnávateľom. Mám len jedného Pána – tamhore!
Dôsledný a verný vo všetkom a voči každému, už roku 1900 štrajkoval, lebo videl, že dôvody sú vážne, spravodlivé. Kým iní sa pomaly vracali do roboty, Maťo nešiel, lebo požiadavky robotníkov boli odmietnuté.
Istý robotník si všimol, že Maťove plecia boli šikmé a nevhodné na nosenie dreva. Ale Maťo nešetril námahou, nešetril sa. Hej, tento človek čistého svedomia sa pridal k štrajku svojich kolegov roku 1913. Urobil to z lásky k nim, z lásky k všetkým robotníkom bez ohľadu na svoj záujem. Nechcel prijať plat, ktorý si robotníci vymohli aj za ten čas, čo štrajkovali. Donútili ho k tomu fyzicky. A keď mal plat v rukách, rozdelil ho kolegom, ktorý mali manželku a deti.
Samozrejme, jeho spoluzamestnanci si nečakali od neho, aby sa zúčastňoval ioch hádok s autoritami. Rešpektovali jeho vek a jeho povahu, ktorá nemala rada násilie. Ale Maťo ten čas venoval modlitbe pred svätostánkom a pred krížom, kde sa domáhal práv pre robotníkov a opravdivej sociálnej spravodlivosti.
Veľké, pre všetkých otvorené srdce
Bol veľkým obdivovateľom svojich rodičov. Veľmi ich miloval. Aj jeho bratia a sestry cítili jeho lásku. Pred obrátením jeho príspevok do domácnosti bol nepatrný. Po obrátení snažil sa dohoniť, čo zameškal. Bol veľkodušný a štedrý nielen voči príbuzným, ale aj voči iným. A keď umreli jeho dvaja bratia Joe a Charlie, nenapraviteľní pijani, ktorí všetko premrhali, Maťo platil všetky pohrebné výdavky.
Vyplatil staré dlhy krčmárom a vrátil pôžičky priateľom. Nezabudol na úbohého žobráka, ktorému ukradol husle a speňažil ich, aby mal na pálenku. Usilovne sa na neho dopytoval a keď sa dopočul, že už umrel, dal za neho slúžiť sväté omše, pri ktorých sa vrúcne modlil za nebohého.
Roku 1899 mu umrel otec. Mal sedemdesiatpäť rokov. Maťo sa presťahoval k mamičke, ktorá bola bezprostrednou pozorovateľkou a svedkyňou hlbokej premeny svojho drahého syna, za ktorého sa modlila ako svätá Monika za svojho Augustína. Keď roku 1915 aj ona umrela, prekročiac osemdesiatku, žalostne ju oplakával ako predtým otca. No nezostal pri plači. Za nebohých príbuzných sa aj veľa modlil.
Doma bol láskavý a prívetivý. Návštevníkov prijímal vľúdne a vedel ich príjemne pobaviť a rozveseliť. Vtedy nebolo na ňom badať jeho prísne pôsty, pokánia a meditatívnosť. Vyhýbal sa každej zvláštnosti v chovaní a obliekaní. No jeho zovňajšok bol čistý a úhľadný.
Sám sa uspokojoval s málom, ale voči iným mal široké rukávy. Keď videl priateľa, ktorý si išiel kúpiť povedzme baganče, vošiel s ním a platil za neho. A to nie zriedkakedy. Keď nemal pri sebe peniaze, zaručil sa a na druhý deň vyrovnal svoju dlžobu.
Keď ra zaplatil pivo istému mládencovi, poznamenal: Pol litra nikomu nepoškodí. – Ale nikdy neplatil chronickým pijanom. Rád požičiaval aj viac šterlingov (a v oných časoch!), ale ich neprijal, keď mu ich chceli vrátiť. Delikátne odpovedal: Príďte ku mne zasa, keď budete potrebovať! – To bol jeho nenápadný spôsob pomáhať blížnemu. Raz sa objavil u firmy istý kňaz a prosil nejakú almužnu pre kláštor. Maťo práve dostal týždennú výplatu, a celú ju ponúkol kňazovi. Keď sa ju zdráhal prijať celú, Maťo mu ju jemne nanútil.
Bol veľmi štedrý k misionárom. Sám vydržiaval niektorých študentov, čo sa pripravovali na misijnú činnosť. Po čase prestal kupovať kvety aj na oltár Panny Márie a peniaze venoval na misie, ktoré mu akosi prirástli k srdcu najmä ku koncu jeho života. Táto podpora misiám zaiste bola Panne Márii milá ako najvoňavšie ruže.
Bol milý voči deťom a chlapcom. Vedel ich vychovávať. Seán Thomas O’Kelly (O’Ceallaigh), ktorý bol dva razy prezidentom Írska, spomína časy medzi rokmi 1890 a 1897, keď od ôsmeho do pätnásteho roku bol miništrantom: Vtedy som poznal Maťa Talbota a často som sa s ním zhováral. Poznal všetkých miništrantov a oslovoval nás po mene. Niekedy sa nás niečo opýtal z katechizmu a dával nám dobré rady. Niektorí si z neho občas robili žarty, ale on sa nikdy nenahneval a neurazil. Bol priateľský a vlúdny. Preto sme sa ho nebáli a často sme sa s ním púšťali do rozhovoru. Vždy bol prístupný. Mal som desať rokov. Jedného dňa ma pojal za ruku a v milom rozhovore sme obišli celý kostol. Bol to človek príjemný, prívetivý a zdvorilý. Nikdy som ho nevidel nahnevaného. Bol vždy pokojný a veselý. Aj v nasledujúcich rokoch sme sa zastavili na pár slov, keď sme sa stretli.
Miloval svoje Írsko a modlil sa za jeho slobodu. Modlil sa za jeho padlých, ktorí obetovali život pri obrane iných alebo pod rukou nepriateľa. Doma ho neraz v noci počuli opakovať ich mená počas modlitby a s pietou si zachovával ich fotografie, ktoré povystrihoval z novín.
Život z viery
Vedel sa dôverne zhovárať z Otcom, s Ježišom a Máriou a so svätými. Tento rozhovor bol pre neho ako dýchanie na horskom vzduchu, ako silný pokrm. Navštevoval viaceré kostoly. Jeho účasť na omši a na iných obradoch bola živá. Vyhýbal sa každej nápaditosti, no jeho duchovný potenciál sa niekedy prezradil navonok; hlboká duchovnosť žiarila z celej jeho osoby.
V jeho srdci sa modlitba menila na vnútorný spev, prekračovala hranicu ticha a napokon vyznievala ako hlasitý prejav. Prezident O’Kelly hovorí o ňom: Videl som ho, ako si konal pobožnosť krížovej cesty. Dlho sa modlil a niekedy, keď si nedal pozor, modlil sa nahlas. Častejšie som ho videl pri modlitbe s vystretými ramenami a s pohľadom upretým na Ukrižovaného. Povedal by som, že asi takto som si predstavoval človeka vo vytržení. Jeho vrúcnosť a sústredenosť boli mimoriadne.
Keď sa niekedy v pracovnom čase vyskytli voľné chvíle, Maťo sa utiahol s niektorými kolegami medzi štôsy a modlili sa ruženec. Maťo, pravdaže, kolenačky.
Vzrastajúca láska k Pánu Ježišovi a k Panne Márii ho inšpirovala prosiť si veľký dar modlitby, a dostal ho v plnej miere. Denne venoval modlitbe niekoľko hodín. Modlitbe <<na kolenách>> rastú krídla! Matka o ňom povedala, že vstával aj o druhej v noci a modlil sa až do odchodu na omšu. Často našiel kostol ešte zavretý. Čakal predo dvermi kolenačky aj za zlého počasia. Neviem, o koľko svätých to možno tvrdiť. No každý ma svojskú cestu k Bohu.
Vedel, kedy v ktorom kostole sa slúži svätá omša, urobil si rozvrh a v nedeľu predpoludním šiel z kostola do kostola, aby bol na viacerých omšiach, lebo na zozname mal veľa úmyslov, na ktoré obetoval svoju účasť na slávení Eucharistie. Jeho raňajky splynuli s obedom. Cez štyridsať rokov každodenne bolo vidno disciplinovanú postavu na rannej omši v kostole svätého Františka Xaverského. Bez nudy a únavy. Táto postava patrila osobe, ktorá nosila meno Matúš Talbot.
Pre Maťov postoj k Otcovi, pre jeho bezprostrednosť voči Pánu Ježišovi a Panne Márii mohli by sme ho nazvať mužom <<ponoreným>> do modlitby, kým v robote bol nezmarom, podľa u nás bežného názvoslovia <<stachanovcom>>.
Keď páter Keane vstúpil k dominikánom, Maťo sa týždenne spovedal u otca Michala Hickeya. Tak sa utvorilo medzi nimi dlhoročné priateľstvo. Aj to je mimoriadnym zjavom, lebo v každodennom živote penitenti sa akosi stránia svojich spovedníkov a duchovných vodcov. A viesť po cestách k Bohu zriedkavého človeka, akým bol Maťo, to nie je ľahká úloha. Páter Hyles Renan o tomto kňazovi píše: Vonkoncom sa podobal svätému pápežovi Piovi X. Poznal som ich oboch a vo svojom päťdesiatštyriročnom kňazskom živote som sa presvedčil, že kňaz Michal Hickey sa najviac priblížil k gigantickému svätcovi na Petrovom stolci. Jeho láskavosť, šľachetnosť, porozumenie a jeho rady v duchovnom živote prevyšovali moje očakávania.
Toto svedectvo je veľmi dôležité. V jeho svetle vidíme, že Maťo sa neriadil vlastnými nápadmi a chúťkami, že jeho skutky pokánia neboli pre neho cieľom, ale iba jedným z toľkých iných prostriedkov milovať nadovšetko Pána Ježiša, ktorému sa snažil prispôsobiť a vyhovieť jeho pozvaniu: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, nech vezme svoj kríž a nech ma nasleduje. (Mt 16,24). – V škole tohto kňaza sa Maťo naučil čítať Bibliu a príručky duchovnosti a najmä všetko premeniť na modlitbu.
Raz sa ho ktosi opýtal, či má nejaké zvláštne zážitky a skúsenosti, či sa u neho vyskytli nejaké mimoriadne zjavy. Úprimne odpovedal: Iba raz. Istej noci ma zobudil tajomný hlas a ma vyzval modliť sa za istého kolegu, ktorého som sa viac ráz márne pokúšal priviesť k Bohu. Pomodlil som sa. Spomenutý zomrel nečakane tej istej noci.
<<Moja dobrá Kráľovná>>
Už sedemdesiatročná pani Alžbeta šla k synovi Maťovi, aby pri ňom strávila svojich posledných dvanásť rokov. Bolo to posledné sťahovanie jej pohnutého života. Jej musíme ďakovať za objav najkrajších tajomstiev Maťovho vnútorného sveta.
Pozorná a bedlivá matka bola šťastná pri pohľade na svojho syna, preporodeného jej ružencami. Aj cez noc vstávala, aby ho pozorovala. Často ho našla pri modlitbe s rozpätými ramenami. Jeho rozhovory s Pannou Máriou boli dlhé. Mala dojem, že Maťo vidí Pannu Máriu, ale nikdy to nespomenul. Raz držal v ruke Máriinu sošku s Ježiškom, uprene sa na ňu díval a pred matkou pohnute povedal: Nikto nevie, akou dobrou Kráľovnou je pre mňa Matka Božia!
K prekypujúcej láske družila sa jeho hlboká mariánska úcta. Nikdy nezabúdal, že jeho obrátenie sa uskutočnilo v sobotu. Všetko čo konal z lásky k Panne Márii – modlitby, pôsty, deviatniky, slávenie jej sviatkov a skutky lásky k blížnemu – malo byť prejavom povďačnosti za ono obrátenie, za onú sobotu, ktorá ho vytiahla z alkoholu a z jeho otroctva. Hovoril, že nikdy sa nebude môcť dostatočne poďakovať za onen zázračný Máriin zásah do jeho života.
Každú sobotu sa postil na jej počesť, hoci celá jeho životospráva bola trvalým pôstom. Môže sa to zdať nepravdepodobné, ale len preto, lebo nepoznáme silu duchovnej výživy, ktorú mu poskytovala jeho synovská láska. Môžeme povedať, že Maťo – ako toľkí svätí – je dnes konkrétnym, hmatateľným dôkazom pravdivosti Ježišových slov: Nielen samým chlebom sa živí človek, ale každým slovom, ktoré pochádza od Boha (Mt 4,4).
Celý ruženec bol jeho každodenným holdom Panne Márii. Maťo preštepil svoj ružový – či ružencový? – ker z matkinho, a teraz sa obaja pretekali vo vzraste ako ich pestovatelia v láske k nebeskej Matke.
Ešte počujme, čo prezident O’Kelly hovorí ďalej: Keď som ráno ako miništrant šiel otvoriť kostol, Maťo už tam kľačal na schodoch, s ružencom v ruke. Vošiel do kostola, poklonil sa Obyvateľovi svätostánku a potom sa utiahol k oltáru Panny Márie. Tam ho najskôr našiel, kto ho hľadal. Jeho úcta a oddanosť Márii bola ozaj veľká. Keď sa ocitol medzi nami chlapcami, pýtal sa, či sa modlievame ruženec. A láskavo nám ho odporúčal.
Edward Fuller, jeden z jeho kolegov, hovorí: Nám robotníkom často hovorieval Maťo o Panne Márii a menoval ju <<blahoslavená Matka Božia>>. – Ale čo nezasvätenci nemohli ani tušiť, bol jeho vnútorný vzťah k Panne Márii. Ruženec nebol jedinou rečou, ktorou sa jej prihováral. Používal toľké iné. Nikdy nevynechal modlitbu Anjel Pána. Láska ho inšpirovala napríklad k modlitbičke, ktorá sa zachovala v jeho rukopise: Ó panenská Matka, prosím ťa, vypros mi tri veci: Božiu milosť, Božiu prítomnosť, Božie požehnanie! – Inokedy napísal: Preblahoslavená Matka, vypros mi od Ježiša účasť na jeho bezhraničnej túžbe po našej spáse!
Matka si všimla, že ukladajúc sa na nočný odpočinok, pritískal si k hrudi spomenutú sošku Márie s Ježiškom. Veď to boli jeho najväčšie lásky!
Neuhasiteľný smäd
Pred obrátením cítil smäd po alkohole. Po obrátení ho trápil iný smäd, a ten sa snažil ukojiť čo najviac: smäd po Ježišovi! Jemu zasvätil seba a všetko svoje. Ale ako zošľachtil tento smäd tohto jednoduchého robotníka, na aký stupeň ho povzniesol! Ako ho premenil vnútorne a navonok! Srdce a svedomie videl iba Boh. No iní mu mohli vidieť na tvári priesvit vnútorného svetla, ktoré presvecovalo jeho vystupovanie a vyžiarovalo z celej jeho osoby. Na ňom nebolo cítiť zápach po éteri, hoci celý deň sa lopotil s natérovanými foršňami. Z pracoviska odchádzal uhľadený a čistý, ako sa zachovával vnútorne vo svojom priateľskom styku s Ježišom. Hľadel na neho, pre neho sa snažil zachovať si čisté rúcho. Aj v duchovnom zmysle.
Jeho túžba po každodennom prijatí Eucharistie predbehla výzvu svätého pápeža Pia X. o dvadsať rokov. Životné cesty týchto dvoch mužov bežali súčasne a rovnobežne skoro šesťdesiat rokov. Aj keď si boli celkom odlišní, stretávali sa v láske k Ježišovi vo Sviatosti Oltárnej.
Kto by spočítal Maťove ružence? Kto by zrátal jeho omše, ktorých sa zúčastnil v nedele a v mariánske sviatky popri každodennej omši? Ježiš a Mária boli nerozlučne spojení v jeho viere, v jeho duchovnosti a v jeho prejavoch synovskej nábožnosti.
Podľa všeobecnej mienky Maťo si zachoval mravnú čistotu aj počas svojho pijanstva. Keď však našiel svoju opravdivú lásku, Ježiša, Syna Panny Márie, dal sa mu úplne, radostne a navždy, on bol <<ženíchom>> jeho duše. Dlhé hodiny prebdel pred svätostánkom nepohnute, akoby sa liečil na slnku, ktoré ho očisťovalo a živilo lúčmi svojej lásky.
Keď bol roku 1923 v nemocnici, len čo mohol vstať, aj sedem hodín strávil v kaplnke. Istá pani sa mu sťažovala na samotu a opustenosť, lebo jej brat odišiel do Ameriky. Maťo jej odpovedal: Sama a opustená? Ako sa môžete cítiť opustenou, keď máme Ježiša vo svätostánku? – Večermi zotrvával v dlhom rozhovore s Ježišom vo sviatosti Oltárnej, dokiaľ neprišla hodina zatvoriť kostol. Ježiš bol živým stredobodom celého jeho bytia.
Záblesk pred západom
Roku 1920 sa jeho zdravotný stav zhoršil. Mal šeťdesiatštyri rokov. Prísny asketický život a vyčerpávajúca robota podmínovali jeho odolný organizmus. A netreba zabúdať, že pijatika ho opotrebúvala celých šestnásť rokov – od chlapčenstva po mužský vek.
Návštevníci nemocničnej izby v Mater Hospital mohli vidieť ruženec ovinutý okolo jeho žilnatých rúk. Po jeho smrti lekár Henry Moore sa vyslovil: Pacient Maťo sa správal tak, že si zaslúži obdiv. Bol to muž mimoriadne nábožný, svätý, jedna z najšľachetnejších osôb, ktoré som poznal. Tešil by som sa, keby sme boli bývali priateľmi. – Tento raz sa zotavil a zosilnel.
Roku 1923 bol v nemocnici dva razy, ale opäť sa zobral a nepovolil ani v robote ani v askéze. Cez prvú polovicu júna 1925 Dublin sa dusil v dusnej horúčave. Maťo potreboval oddych, ale začal pracovať. Hovoril, že sa cíti dosť dobre. Teda až do konca chcel stúpať k výšinám.
Na Trojičnú nedeľu 7. júna bol na omši a na prijímaní. Domov sa vrátil bledý a chorý. Istý spolunájomník mu radil odpočinok. Ale o hodinu priam bežal, aby nezameškal omšu v dominikánskom kostole.
Na pol cesty po Granby Lane, už blízko cieľa, odpadol. Zrazil ho na zem srdcový infarkt. Sanitka ho zaviezla do Jervis Street Hospital.
Záblesky po západe
Keď lekári obliadali mŕtvolu, našli na ňom retiazku okolo bedier. Doma ho čakali, ale márne. Jeho sestra Zuzana sa dozvedela o prípade až na druhé ráno. Šla a našla ho v márnici. Pochovali ho v nasledujúci štvrtok, na ktorý pripadá slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi. Ako terciára obliekli ho do františkánskeho rúcha. Dokončil stavbu svojej duchovnej svätyne, zasvätenej Ježišovi a Márii. Nateraz len anjeli a svätí môžu obdivovať jeho krásu.
A nám nechal odkaz toho, čo sám žil. Obsahom jeho odkazu je: spamätanie sa chlapca, ktorý chodil poza školu, zrieknutie sa pijatiky a fajčenia, vernosť slovu, ktoré dal Bohu, láska k tvrdej a poníženej robote, záľuba v náboženskom čítaní, veselosť a láskavosť v spôsoboch, priateľský záujem o každého, nepodplatná kolegialita sa spolurobotníkmi, laická zasvätenosť obnove kresťanského života, nežná a silná láska k Ježišovi a k Panne Márii, vytrvalosť na ceste nového života do posledného dychu.
Roku 1931 sa začal diecézny proces o hrdinských čnostiach Matúša Talbota. V Ríme sa začal apoštolský proces 25. februára 1947 súčasne s Bartolom Longom, druhým vynikajúcim laikom. Roku 1975 vyhlásili Matúša za <<ctihodného>>.
Mnohí, povzbudení ľudskou dobrotou tohto <<veľkého robotníka>>, začali sa k nemu utiekať a dosiahli milosť, o ktorú prosili, najmä návrat k Bohu.
V krátkosti som sa ti snažil priblížiť život a dielo tohto, nám nie veľmi známeho, človeka, ktorý môže byť v mnohom aj tebe príkladom ako s pomocou Božou a Máriinou prekonávať prekážky v zachovaní si triezvosti od akejkoľvek chorobnej závislosti, ktorá ničí nie len telo, ale aj dušu.